Rozlúčka so slobodou

Nedeľa. Január. Neskoré popoludnie.

"Ak sa to stane po desiatej, zavolajte až ráno."

Ráno volali.


"Celej život kopu hrob" - spievalo sa v jednej nemenovanej českej inscenácii. V rokoch mojich detských sme si v jedno leto spravili s mojím starším bratom z tejto piesne každodenný chorál.

Nevnímali sme jeho význam veľmi reálne. Vlastne brat možno už áno, ale ja ešte určite nie. Bolo to chytľavé, slová sa rýmovali jedna radosť a keď sme zakopávali starkého psa, refrén prišiel celkom vhod. Pes umrel na zlyhanie už ani neviem čoho, ale v tom čase letela tuším borelióza.

Každý človek si svojím spôsobom kope hrob celý život. Stravou, životným štýlom, nesprávnymi zvykmi...a nikdy neviete, čo bude vašou kosou. A nemusíte mať tušenia ,kedy sa zaženie. Čo ak je "vždy pripravený" len dobre znejúca fáma ?

Môjho starého otca zrazilo auto. Šiel po chodníku. Na bicykli. A nepozrel sa. Ani doľava, ani doprava. Išiel na prechod...a auto nezastalo. V sekunde sa našiel na asfalte s polámanými rebrami a zlomenou stehennou kosťou. Chyba na pohľad drobná, no pritom taká veľká. Stačilo len zísť z bicykla...no keď sa človeku 70 rokov nič negatívne počas presúvania bicyklom nestalo, nečakal by, že sa niečo takéto stane práve jemu. Jeho vlastný empirický výskum tomu odporoval. Realita žiaľ nie.

Dva týždne bojoval. So zranením. Sám so sebou.

Ak mal z niečoho panický strach, tak z osôb v bielych plášťoch. Doktorom sa dovtedy úspešne vyhýbal a našťastie si na neho dovtedy nič ani zuby nebrúsilo. Nuž, zrejme ale brúsilo. A vybrúsilo ostrú čepeľ.

So slobodou zvanou život sa definitívne rozlúčil. Niekto vníma slobodu ako to, čo nastane až po ceste dlhým tmavým tunelom. Ja vnímam ako slobodu život. Lebo tú slobodu si človek ešte môže uvedomiť. Nevravím, že smrť tým pádom predstavuje spútanie, ale svojím spôsobom - predstavuje . Lebo človek ako taký ju už sám nevníma.

Moji dvaja dobrí kamaráti, ktorí vnímajú realitu až príliš reálne a nie je im veľmi sympatická, pracovito pracujú na svojom skoršom odchode. Jednému som raz povedala, že keď strojvodca vlaku večného odchodu zastaví aj jemu, budem plakať. Odpovedal mi, že nebudem. Odpovedal mi, že na jeho pohrebe sa budú všetci smiať a zabávať. Neviem, ako to vnímate vy, ale rozlúčka so slobodou života podľa mňa väčšinou šťastná nebýva. A asi aj po smrti by som sa cítila trochu urazene. Väčšinou práve slzy a pocity skľúčenosti bývajú dôkazom, že ste tu boli správne. Že ste tu byť mali. Je to smutné, ale žijem v domnienke, že je to tak. A pocity radosti a šťastia sa majú prejavovať počas života, kým sa môžu. Ktorý človek vymyslel tú nelogickú frázu s veselým pohrebom, po ktorom ľudia túžia, prosím vás ?

Zajtra idem na poslednú rozlúčku so starým otcom. Budem plakať. Viem to. Spracujem náročné situácie, ale pohreby sú niečo, čo vždy porazí mňa. Ale neberiem to ako výzvu, naučiť sa ich prekonávať. Verím, že ich v mojom okolí bude čo najmenej.

Nekopte si hrob. A už vôbec nie celý život. Dávajte pozor, kadiaľ chodíte a buďte si vedomí reality. Aby ste sa so svojou slobodou nerozlúčili skôr, ako by ste sami chceli.

 Úvaha

5 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu