Clivo za domovom, kde som nebola už od januára.
Za horami, ktoré som videla skoro hneď, ako som vstala a pozrela von oknom z obývačky.
Za snehom, ktorý stihol doma aj zmiznúť, znovu napadnúť a zas zmiznúť.
Za psom, u ktorého som premeškala šteniatko-fázu, potom prišla konečne z Brna na dva mesiace a zas zmizla.
Za ránami, kedy som s mamkou ráno o pol 8 šla na nákup, aby bolo ešte dobré mäso v mäsiarni a nestáli radu v pošte.
Za nocami, kedy som hodiny prekecala so sestrou, pozerali spolu v posteli HSM (a teraz ma upozornila, že keď prídem, dá mi prierez hudobnou kariérou BTS).
Za všetkými tými oslavami, z ktorých mi kopa rodiny naraz volala cez messenger, pričom 80% času tvoril krik (a posledne aj hodinové karaoke vystúpenie) a z 20% sa ma mamka pýtala, či som v poriadku a zdravá.
Za skrytými cestičkami.
Za ranným vstávaním, kedy som poobede nastúpila na autobus, aby som polhodinu strávila len počúvaním podcastov od Brain We Are a následne strávila celé nekonečne krásne popoludnie s kamoškami, ktoré mi zostali z gympel časov a neustále ich zaujíma ako sa mám (a ja ich často nechtiac ignorujem a neodpisujem, ale za to stále ľúbim - a prekvapivo ony stále ľúbia mňa).
Clivo za časmi, kedy som neriešila nič a rozhodne ma každý deň nečakalo žiadne ďalšie nepríjemné prekvapenie.
Ak ma niečo táto doba naučila, tak asi to, že je dôležité byť vďačný. Pretože som síce dlho nerobila vyššie spomínané veci, a nevidela väčšinu ľudí, ale viem, že všetko tam stále je a ja to zanedlho uvidím.
Takže - raz ti porozprávam o chlapcovi, ktorý mi dával kvítka, o tom, ako som začala háčkovať a čítala politické knihy, ako som sa zrakvila na endure a kúpila Milana, a testovala krabičáky, ale nie dnes. Dnes mi je clivo.
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
1
johnysheek
3. 5.mája 2021 12:33
Napíš svoj komentár