Je noc a ja zas nespím. Ležím v posteli, pozerám do blba a plačem. Premýšľam nad všetkými tými vecami, čo sa mi prihodili – vecami, ktoré ma tak trápia a nedovolia mi spávať. Zomlelo sa to všetko tak rýchlo a vzalo si to kus mňa. Láska, ktorá odišla skôr, ako stihla spoznať všetky svoje vzájomné krásy, priateľstvo, ktoré opäť visí na vlásku a krásny deň/noc, ktorý som prežila s niekým, komu som vzápätí ublížila. Všetky tieto veci sa mi stále premietajú pred očami a ja ich znova prežívam. Bolí to. Neviem ani čo viac. Je to láska, ktorá mi dala nečakané zbohom? Alebo priateľ, ktorý bol pre mňa všetkým a po udobrení ma začal znova ignorovať? História sa opakuje a on sa mi opäť tak vzďaľuje.. alebo je to ten, ktorému som ublížila ja a teraz sa bojím, že si ublíži, že sa pokúsi dostať na druhý svet násilím? Neviem. Ale každá jedna vec ma natoľko trápi, že mi nedovoľuje normálne existovať. Noc prebdiem, deň len tak presedím s myšlienkami na všetky tie veci a svet okolo mňa mi je cudzí. Ukazuje sa mi zrazu taký tmavý. Farby v ňom už nie sú to, čo boli kedysi. Všetko to, mi robí na duši diery a na srdci také rany, ktoré sa budú asi dlho hojiť. Pomaly prestávam vládať ísť ďalej. Padám hlbšie a hlbšie. Ešte jedna rana a bojím sa, že to nezvládnem, budem bez síl, ktorých mám už teraz málo. Prečo? Prečo sa mi všetko rúti neskutočnou rýchlosťou dole? Urobila som v živote až toľko chýb a sklamaní, že za ne musím teraz tak trpieť? Neviem. Neviem už nič. Želám si len jedno: nech sa to už všetko konečne skončí!

 Blog
Komentuj
 fotka
kissmeplease  2. 2. 2010 16:13
Hmm.. pripomínaš mi tým písaním veľmi niektoré veci, čo som prežila a veci o ktorých som písala. Zbytočne si kladieš tie otázky, odpoveď na ne tak skoro nedostaneš. Ale musíš veriť, že je nádej, aj keď je len veľmi malá - no vždy je. Takéto obdobia vždy prejdú a sú tu len preto, lebo to tak má byť. Niečo ti naznačujú niečo ti chcú ukázať. Keď tým prejdeš, znova nadobudneš šťastie a určite zmeníš pohľad na niektoré veci ..



Ej, ale som sa rozpísala
Napíš svoj komentár