V tom čase som už mala flek v jednom z najväčších slovenských denníkov. Odjakživa som snívala o tom, že budem veľa cestovať a svoje zážitky z dobrodružných výprav mi budú spolu s krásnymi fotografiami uverejňovať v časopise s lesklou obálkou. V podstate som robila niečo podobné, len celkom iné. Namiesto detailných opisov a zvykov miestnych obyvateľov som totiž na veľkej novinovej strane rozoberala ceny plynu a elektriny a čitateľom vysvetľovala, prečo tento rok zase zdražejú byty. I keď som svojej práci absolútne nerozumela, pýcha, že z obyčajnej brigádničky sa konečne stane zamestnanec s nárokom na gastráče, dovolenku i maródku, bola silnejšia ako ja.
Predstierať, že ma moja práca baví, som vydržala viac ako rok. Keď som však mala čitateľom po miliónty krát objasniť, prečo ceny elektriny pôjdu od budúceho roka dolu, ozvala som sa mojej známej, ktorá robila v konkurenčnom denníku, aby mi pomohla dostať sa z týchto sračiek. Hoci moji kolegovia vnímali môj odchod ako z blata do kaluže, predstava, že až do konca života budem písať o tom, ako sa našej ekonomike bohovsky darí, ma prinútila zariskovať a skúsiť to v oblasti, kde končia všetci slovenskí skrachovanci - v politike.
V novej práci som sa spočiatku cítila ako ryba vo vode. Šéfka mala vzhľadom na moje predchádzajúce - i keď skromné skúsenosti odo mňa vysoké očakávania, čo sa prejavovalo aj v jej priateľskom vystupovaní voči mojej osobe. Keď však zistila, že podobne, ako moje kolegyne, ani ja si netykám s prezidentom a noviny vďaka mne nezvýšia náklad, od svojich nárokov razom upustila. Nič však nemenilo na tom, že do práce som chodila s radosťou a videla v nej aspoň nejaký zmysel.
Do kolektívu nových kolegov som pomerne rýchlo zapadla. Na rozdiel od predchádzajúceho zamestnania mali všetci ľudia v redakcii ešte svoje zuby a ich vekový priemer sa ani zďaleka neblížil k číslu, kedy je načase uvažovať o dôchodku. Obdivovala som najmä našich fotografov, ktorí nemali najmenší problém zavesiť sa na akúkoľvek celebritu a dokázať, že akonáhle padne opona, herec z divadla naskočí do svojho luxusného fára a namiesto toho, aby šiel za svojou ženou, si to na tajnáša rozdáva so svojou milenkou.
Keď sa dnes nad tým zamyslím, v tom čase som aj ja takéto veci považovala za správne. Po tom, ako som už viac nemusela písať o dotáciách na zatepľovanie bytoviek, som rozprestrela krídla a vychutnávala si pocit, že som opäť mladá. Aj keď mali moje články ďaleko od serióznej novinárčiny a často nulovú informačnú hodnotu, páčila sa mi sloboda a ľahkosť, s akou som sa púšťala do písania. Pri predstave, čo by si o mojich výplodoch pomysleli moji učitelia z výšky, som zakaždým vybuchla do pohŕdavého smiechu. Bola som tvrdá ako skala, každým dňom som prekračovala svoje hranice a mala pocit, že svojou mladíckou drzosťou nikomu neubližujem. Boli to krásne časy strávené pri plodných debatách pri pive, kedy sme rozoberali zákulisie domácej politickej scény a ja som na druhý deň chodila do redakcie s opicou, neschopná napísať jeden súvislý text. V hre však bolo oveľa viac ako len prežiť nasledujúci deň.
Pokračovanie nabudúce...
Denník
Komentuj
3 komenty k blogu
2
johnysheek
30. 8.augusta 2017 18:12
vynimocne suhlasim s @1
Napíš svoj komentár