Simon na ňu čakal vyše hodiny. Nervózne podupával nohami, bubnoval prstami po stole a podchvíľou hľadel na ručičku hodín. Už ho to vážne prestávalo baviť. Zamával na čašníka, aby si objednal druhú šálku kávy a začal pochybovať o tom, či je vlastne normálny, keď sa dal na toto všetko vôbec nahovoriť.
Lota bola žena ako každá iná. Mala dlhé vlasy, rada si z časopisov vystrihovala recepty a trpela predmenštruačným syndrómom. Nič výnimočné. Študovala na strednej škole a mala svoj sen, ale jedného dňa sa jej rozplynul. Rebeku porodila, keď mala len devätnásť. Otca odvtedy nikto nevidel. Takýchto takzvaných dojímavých príbehov mal však Simon na stole kopu.
Napriek tomu tu bolo niečo, čo ho na celej veci fascinovalo. Málokedy sa totižto stretával s takou úžasnou zápalistosťou, s akou Lota obtelefonovala všetky redakcie v meste, len aby im ponúkla svoj príbeh, kúsok seba samej, a zažila tak vytúžených pätnásť minút slávy. Nepochybne bola exhibicionista. Milovala, keď sa o nej šepkalo v kostole, hovorilo pri pive, ukazovalo prstom a otáčalo za ňou na ulici. Simon si bol dokonca istý, že táto žena by sa najradšej videla trebárs aj na reklamných bilbordoch pri cestách prvej triedy, len čo by to bolo aspoň trošku možné. Dobre poznal tieto typy. Sám bol taký istý.
Odjakživa to mal v sebe. Bol to rodený zabávač a rád sa pchal druhým ľuďom do zadku, presne ako jeho otec. Asi práve preto sa stal novinárom. Vždy sa o všetko dychtivo zaujímal, no v prvom rade túžil po tom, aby sa ostatní zaujímali o neho. O jeho oblek, kravatu, auto, prepychový dom, obrovskú záhradu, jachtu, krásnu manželku a šikovného syna. Nikdy by nedopustil, aby skončil ako obyčajný človek s biednym platom a malomeštiackymi spôsobmi, ktorý sa dokáže uspokojiť s priemerom. Na to bol až príliš hrdý. Chcel všetkým odkázať, že on tu bol, že zanechal stopu v prachu, vyryl svoje meno do stromu a urobil z tohto sveta lepšie miesto pre život.
Vo chvíli, keď sa to už Simon rozhodol definitívne zabaliť a bol na odchode, sa vo dverách objavila asi tridsaťpäťročná, stredne vysoká žena s uponáhľaným výrazom v tvári. Lota.
-Ospravedlňujem sa, že meškám. Som Lota Stensson, veľmi ma teší,- srdečne podala novinárovi ruku.
Simon si neochotne vyzliekol kabát a prehodil ho cez stoličku. –Simon Brown, novinár,- opätoval Lote stisk menej priateľsky a zažehnal myšlienku horúcej vane. Dôverne zodvihol ruku na čašníka a objednal si mätový čaj.
-A pre dámu?
-Ďakujem, dám si jedno suché Martini,- uzavrela Lota po dlhom váhaní.
Simona tým Martini úplne zotrela. Akoby mu chcela naznačiť, že ona je čosi viac, niečo s plávajúcou olivou a dvoma kockami ľadu, pompézne vyzdobená gýčovitým dáždnikom. Niekto, kto nevyštudoval Harward a nemá pred menom dva a za menom tri tituly, ale má v sebe akúsi hrdosť, to, čo Simon obdivoval u jednoduchých ľudí. Vedel, že nech by sa dialo čokoľvek, Lota by za seba nenechala nikdy platiť.
-Môžeme začať?
Lota prikývla a Simon zapol diktafón.
Dva
Lota rozprávala veľmi dlho. O svojom detstve, rodine, psovi, štúdiu, práci, náboženstve, politike, knihách, snoch a túžbach, o živote. Prezentovala svoje názory a keď sa príliš rozohnila, pohadzovala rukami. Simon si podchvíľou zapisoval niečo do hrubého notesa a miestami ju v jej výklade prerušil, aby jej položil jednu či dve otázky, na ktoré sa snažila s presnosťou odpovedať. Občas zmraštila čelo, akoby nad niečím premýšľala, a až potom mu odpovedala.
Nepochybne to bola interesantná žena. V interview uviedla, že chcela byť právničkou, ale malá Rebeka jej skrížila plány.
-Koľko má dnes rokov?- zaujímal sa Simon.
-Za týždeň bude mať osemnásť,- odpovedala s neskrývanou materinskou láskou. –Ale vždy to bude moje maličké dievčatko.
-Netrápilo Vás, že to mohlo byť možno celé inak?
-Spočiatku áno,- zdôverila sa Lota novinárovi. –Ako každý mladý človek aj ja som verila tomu, že práve ja zmením svet. Odjakživa som mala v škole dobré známky a tak bolo akousi samozrejmosťou, keď som si jedného dňa podala prihlášku na právo. Malo to však jeden háčik–otehotnela som. Nezáleží na tom, či ste čistý jednotkár z usporiadanej rodiny alebo priemerný študent, ktorý má otca alkoholika. Stať sa to môže hocikomu. Paradoxom je, že celý život bojujete proti tomu, aby ste nedopadli ako vaši rodičia a nakoniec skončíte úplne rovnako. Som im však za všetko nesmierne vďačná. Bez nich by som to určite nedokázala.
-A čo dnes?
-Čo dnes?- zopakovala Lota otázku mierne podráždene. –Jednoducho som tu. Dnes tu a zajtra tam. Chcem sa túlať po svete bez toho, aby sa odo mňa očakávalo, že budem úspešná ekonómka, architektka, letuška alebo lekárka. Chcem len proste žiť a byť šťastná. A šťastná som aj vďaka svojej dcére. Hlavne kvôli Rebeke.
Simon túto ženu síce nepoznal, ale obdivoval ju. Jej príbeh bol taký otrepaný a tak ľahko predvídateľný, až sa mu od radosti chcelo kričať. Svojim rozprávaním si ho učičíkala ako pred osemnástimi rokmi malú Rebeku a on hltal každé jej slovo. Privinula si ho na prsia, zababušila do perinky, pobozkala na dobrú noc a presvedčila, že jedinou istotou na svete je materinská láska. Len vďaka nej dokážeme v sebe pochovať prirodzené túžby po štedrom plate, obrovskom pracovnom stole s vlastným stojanom na perá, titule zamestnanec mesiaca, mladej sekretárke či lepšom postavení. Možno po celé tie roky žil nesprávne. Kým on si myslel, že ide druhým ľuďom príkladom, unikal mu pomedzi prsty život. Nie ten za dverami redakcie, ale ten, čo sa dnes už moc nenosí.
-A čo otec? Bola to veľká láska?
-Skôr láska na jednu noc,- ironicky zhodnotila Lota.
-Poznáte ho?
-Si to ty, Simon.
Simon vypol diktafón a objednal si Martini.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár