Jebnutí Slováci alebo trapas na hraniciach

Keď som sa tesne pred koncom školského roka v triede zmienila o tom, že čoskoro cestujem s našimi do Chorvátska, všetci na mňa vrhli súcitné pohľady. Keď som im však povedala, že som sa rozhodla dobrovoľne, pozreli na mňa ako na debila.

Rodinná dovolenka je totiž pre nás niečo ako kalvária. Absolvujeme ju síce všetci, ale balenie kufrov je sprevádzané hundraním, papuľovaním a výhovorkami typu, že my to tu doma bez nich predsa nejako už len prežijeme, však čo tam s nimi preboha budeme aj robiť. Je to riziko nechať tu svojho chorého škrečka, rybičky, elemky dvadsiatky, počítač s pripojením na internet či frajera, s ktorým chodíte necelé tri mesiace a desíte sa predstavy, že ho minimálne týždeň neuvidíte. A ako nám len lezú na nervy naši rodičia, keď nás v hypermarkete vláčia po oddeleniach s konzervami, instantnými polievkami a celaskonmi.

Na konci každej kalvárie je však svetlo. Aspoň to tak hovorili v predpovedi počasia na ďalšie dni. S vidinou čistého mora, kempingovou zostavou v kufri, kynedrilom v bruchu a bez mamy sme teda napokon vo štvrtok o siedmej večer s ocinom vyrazili.

Cesta prebiehala v pohode. Na moje prekvapenie sme si na pumpe kúpili diaľničnú známku, takže sme sa nemuseli jebať cez Nitru ako obvykle a ani raz sme nezablúdili. V aute sme si vyladili expres a povzbudzovali sa tiktakmi, lízatkami a energetickými nápojmi.

Na hranice sme dorazili relatívne skoro. Pod maďarskou lampou sme sa nasýtili ako už tradične mamkinými rezňami a zaváranými uhorkami. Proste Slováci.

Zvyšok cesty si pamätám už len matne. Očividne som podľahla čaru mikrospánku a snívali sa mi rôzne halušky. Vraj sme takmer zrazili maďarskú srnku. Čistý príklad tichej maďarsko-slovenskej neznášanlivosti.

Prebudila som sa až tesne pred maďarsko-chorvátskou hranicou. Spomínam si na svetlo, komáre, búdku a Maďarku, ktorá nás upozornila na neplatný občiansky preukaz. Akože si to však nevšimla a poradila nám, nech to ideme skúsiť k chorvátskym colníkom. Tí však už takí zhovievaví neboli. Urobili z nás idiotov, spravili s nami zápis a prakticky nás vyhostili z krajiny.

V tej chvíli sa nám pred očami zrútil svet. Ísť domov? Šibnúť to na Balaton? Do toho ocove náreky a reči typu, aký je on totálny kokot, keď si pred cestou neskontroluje platnosť úradného dokladu.

Po desiatich kilometroch nás však niečo napadlo. Čo takto to skúsiť do Slovinska, členskej krajiny Európskej únie, kde niečo také ako colnica existuje už len ako symbol rozdelenej Európy? A prečo nie, hovoríme si, napokon sme to aj tak mali v pláne.

A to je tá krása kalvárie. Že kráčate, dychčíte, stonáte, ale na konci utrpenia vás čaká svetlo. Respektíve Slovinsko.

 Skutočný príbeh

15 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu