Milujem (ne)dokonalosť

Vlastne ani neviem, ako sme sa od lyrizačných tendencii v slovenskej próze dostali až k tejto téme, ale zrazu sa nás naša profesorka literatúry spýtala, či sme včera pozerali missky. Na okamih sa zabudlo na celého Gejzu Vámoša a v spomienkach sme sa vrátili do čias, keď voľba novej kráľovnej krásy bola niečím ako národným športom či lotom. Sledovali sme upútavky, nahrávali priame prenosy, hlasovali za tú najkrajšiu a keď našu favoritku korunovali, od šťastia sme plakali s ňou. Na svoje si pochopiteľne najviac prišli muži: mladí, starí, tí, v ktorých sa prebúdzali hormóny, slobodní, ženatí, rozvedení, bez finančného či spoločenského obmedzenia. Krásne ženské krivky predsa dokonale vyniknú či na malej, tak aj na obrazovke so stodvadsaťcentimetrovou uhlopriečkou.

Ako som však rástla(žiaľ len do výšky, do krásy určite nie), začala som na tie ideálne miery, očarujúci úsmev a dlhé nohy žiarliť. Vetami typu „nie sú zase až také pekné“ alebo „aj tak sú to všetko obyčajné fifleny“ som si liečila svoje podkopané sebavedomie. Praktikou voodoo som ich zhadzovala z móla, v spánku im strihala vlasy, na verejnosti trhala šaty a posielala ich ako Červenú čiapočku rovno k vlkovi. Ako to však v rozprávkach už býva, dvanásť Čiapočiek a jedna náhradníčka z brucha vyskočili, napľuli mi do tváre a nazvali ma Zakomplexovanou chuderou.

Vtedy som si uvedomila, že tadeto tá cesta asi nevedie. Sebaľútosťou svoj veľký nos nezmenším a pleť od akné nevyliečim. Možnože mojím životným poslaním nie je byť na titulkách časopisov, strúhať neprirodzené pózy s vejúcimi vlasmi vo vzduchu, želať si svetový mier a odopierať si sladkosti len pre nejaké posraté fotenie v Paríži. Možnože ten hore si prial stosedemdesiatcentimetrového chlapca s krivými nohami a orlím nosom. A ktovie- možno sa raz títo dvaja do seba zaľúbia a budú spolu šťastní i napriek svojim telesným nedostatkom. Pretože práve v nedokonalosti je tá skutočná krása.

 Úvaha

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu