Rozostavoval päť sviečok v presnom rozostupe.
„Bude to bolieť?“ spýtal sa akoby sám pre seba...
„Myslím, že áno, ale my sme to nikdy nezažili.“ odpovedala mu temnota bezmesačnej noci.
„Už len tu a bude to hotové...“jeho slová pretínali dokonalé, až mrazivé ticho polnočného rituálu na streche paneláku.
„Ó áno. Už len tu jedinú čiarku. Dokresli ju!“ to už neboli rady, ani prosby tak, ako predtým, ale príkaz. A on bol rozhodnutý ho splniť. Kvôli láske. Odvrhnutej láske, ktorá ho stále ťažila v srdci ako obrovský balvan.
A on ju aj dokreslil. V tom momente stuhol. V prstoch rozdrvil zvyšok kriedy a neprestávajúca bolesť ho donútila schúliť sa do klbka. Sviečky zahoreli bledo fialovým plameňom. Ale len na okamih. Aby takmer hneď zhasli dokonale zhorené. A zároveň s ich vyhasnutím vyhasol aj chapcov život. Stále otvorené oči už nikdy neuvidia svoju milú. Dievča, ktoré miloval celým svojím srdcom a ktoré ho po krátkom čase nemilosrdne odkoplo. Aj ten krátky čas, kedy mal konečne nádej na aspoň trochu šťastnejší život. Kedy mohol povedať, že žije a nie prežíva zo dňa na deň ,ako predtým ,než ju našiel.
Zo spätých rúk vytiekla kvapka krvi. Za ňou ďalšia.
On sa posadil. No už to nebol ten chlapec ,ktorý miloval. Teraz je to už len On. Bez mena a srdca. Pomaličky, akoby sťažka sa postavil. Stále držal dlane zatvorené. Niečo v nich niesol. Veľmi opatrne ich otvoril.
„Áno. Stále tlčie. Ako sme si sľúbili.“
„To je pravda, ale nie to, že budeme dvaja.“
Dva hlasy z jedných úst.
„To nič. My prídeme, až keď ty odídeš. Teraz sme tu len na to, aby sme ťa upozornili. Nesmie sa naň pozrieť. Rozsype sa a ty odídeš ,a už sa nevrátiš.“
„Súhlasím. Nevadí mi to. Ale teraz odíďte.“
Rozopol si gombičky na košeli na hrudi. Na mieste, kde má mať každý normálny človek srdce bola len diera skrz jeho trup.
Zastavila. Skoro do Neho narazila.
„Ja som si myslela, že sa na mňa už nikdy ani nepozrieš...Čo sa deje?!“
On sa na dievča pozeral, akoby ju nikdy nevidel a na prvý pohľad sa do nej zamiloval. Tak sa na ňu pozeral aj vždy pred tým, ako sa prekonal a spýtal sa jej tú otázku. Ona povedala „Áno! Chcem s tebou chodiť. Ľúbim ťa!“ a on si myslel ,že bude do konca života šťastný. Teraz je to však On, kto stojí pred ňou a drží v rukách pred sebou vlastné tlčúce srdce v postriebrenej truhličke s mahagónového dreva.
„Toto je pre teba. Aj keď si ma ranila, stále ťa milujem a toto je darček pre teba. Ale ak ma máš aspoň za kamaráta, tak tú truhličku nikdy neotvoríš. Ak ju otvoríš, tak moje srdce, prežívajúce v nej prestane tĺcť a ja zomriem.“
„To je čo za vtip? HA HA HA......“začala sa smiať, no on ju chytil za ruku a pritlačil na svoju hruď. Hneď stíchla. Dokonca zhíkla.
„To nieje vtip?! Pre Boha, čo si to urobil?! A ako?!“
„Nemusí ťa zaujímať, ako, ale prečo. Pretože ťa stále milujem celým srdcom. Opatruj tú truhlicu a neotváraj ju.“
Otočil sa a odišiel od dievčaťa stojaceho na chodníku a nádhernou truhlicou v náručí. Podvihla ju na dlaniach do výšky očí a mierne ňou zatriasla. Niečo v nej nechutne pľasklo a ucítila, ako to vnútri začalo prudšie pulzovať.
Niekoľko dní nosila truhlicu stále so sebou po dome a nevedela jej nájsť miesto. Vždy keď ju niekam položila počula tlkot a neustále v nej hlodala zvedavosť.– Je to vnútri skutočne srdce? Mohlo sa mi to iba zdať, keď som mala na jeho hrudi ruku?– Až po niekoľkých dňoch tú krabicu otvorila. Srdce zazrela len na moment pred tým, ako sa rozsypalo na prach a ten sa akoby vyparil do vzduchu.
Chcela mu zavolať, ale nedvíhal telefón a škola po prázdninách vyvesila čiernu zástavu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
suzanka222
27. 12.decembra 2008 23:05
tak tento príbeh je uplne nadherne napísaný ale velmi smutny,dokazal by ma aj rozplakat....velmi ti drzím palce aby sa ti tie rany čoskoro zahojili,lebo si človek ktorý si zasluzi len to naj pretoze sa dokazes postavit na stranu kamara/ta/tky a dokazes pomoct aj v tej najhorsej chvíli a preto si super
Napíš svoj komentár