Willbebetter: "The most resilient parasite is an idea."

Je vela dovodov, preco milujem Nolanov Inception. Z hladiska pribehu a hercov to mozem pozerat dokola, Zimmerovsky soundtrack ma stale a stale prenasa do inej dimenzie atd atd. Ale ten zasadny dovod, preco sa mi tento film tak zapisal do srdca je jedna scena (a myslienka, a koncept) toho, ako vysvetluju, ze ak chcu niekoho o niecom presvedcit, musia vstepit ideu do podvedomia a nechat ju vyrast.

Vela dejovych liniek v mojom zivote funguje na takomto principe myslienky/idey, ktora vyrastla. Tam kde som teraz v zivote, som sa dopracovala spletitym vyrastenim mnohych zasadnych myslienok, ktore dozreli v rozhodnutia. A prave dalsie take - a na dlhu dobu najzasadnejsie - som spravila v tychto dnoch. V jeden den skoro rano ma cakal taky mensi chirurgicky zakrok. Ocitla som sa teda o 7mej rano na Obchodnej v Mekaci, kde som si skratila cakaci cas jednym "orieskovym latte" so sebou. Milujem, ked sa mesta prebudzaju. Milujem tie "medzicasy" medzi ranom a dnom, medzi dnom a nocou. Milujem, ked sa prave vtedy mozem zahlbit do svojich myslienok. A tak sa veru aj stalo.

Ta idea odist odtialto mi v hlave prvykrat skrsla myslim nieco kratko po prvom rozchode s nim. Nechcela som tu byt, nechcela som mat akukolvek sancu ho stretnut. Vtedy odisiel na par mesiacov prec on. A potom sme sa dali znova dokopy. Myslienka tam niekde ale pod pokrievkou pekne ostala, a dnes uz mozem len s usmevom spominat na to, ako sme po opatovnom zblizeni spolu sedeli v Le Senku pri zapade slnka a na terase som mu povedala, ze som rozmyslala aj o odchode do Ceska. "No, ja budem teda len dufat, ze neodides"...povedal mi smutne a tichucko so sklonenou hlavou. Nas druhy rozchod som prezivala najprv velmi zle, a potom velmi dobre. Bolo to pre mna obdobie novych zaciatkov - odstahovania sa, najdenie si jobu, ktory ma nesmierne bavil, obdobie kratkych lasok a pobluzneni, divokych zurov...a sexu s nim. No jo, skolacke chyby. Vlastne som vtedy mala uplne vsetko, co som chcela - okrem vlastneho byvania. Bola som spokojna a stastna a na moju myslienku odist som pomaly sila velmi hrubu zaplatu.

Co by to ale bola za telenovela bez dejovych zvratov. Tento si scenarista fakt mohol odpustit. Trauma mojho zivota, Uz sa na ten den viem pozriet okom tretej osoby, a doslova sa vidim, ako som sa vtedy pred jeho bytom predklonila, chytila sa za lakte a zakricala "Jezisi, to nie". Samovrazda mojho najlepsieho kamosa mi zivot obratila naruby. M. mi tymto svojim cinom zachranil dalsie roky - lebo ja by som sa od dotycneho hore asi nebola schopna vlastnymi silami odtrhnut. Kazdopadne, v svetle tychto pohnutych udalosti, som uvidela, co so sebou vlastne nechavam robit, uvidela som, ze on sa aj v takejto situacii rozhodol sebecky pre inu zenu a....hopsup. Rok a pol utateho kontaktu a absolutnej nevedomosti kde je, co je, ako sa ma. Nebudem klamat, bolo to priserne obdobie. V podstate o tom aj malokto tusil, ze ja som vtedy vlastne smahom ruky neprisla len o jedneho najblizsieho muza, ale rovno o dvoch.

Bola to cista odvykacka, cesta terapie, placu, smutku...myslienka odchodu sa znova vydrala na povrch, ale povedala som si, ze v tom stave to nedam. Potrebovala som istoty, robotu, blizkych ludi, pocit, ze niekam patrim - v tomto mi hodne pomohlo, ze som si kupila byt. Je to uz skutocne lepsie ako to bolo, no nebudem sa tvarit, ze uz mam vsetko v malicku. Medzicasom mi totiz zomrela dalsia blizka osoba - dedko. Boli to, este sa to celkom nevstrebalo. Mam horsie dni, depresivne stavy ma mataju v cykloch stale, ale viem, ze jedine ja sama sa z toho musim dostat, ked to na mna pride. Casto snivam o bezstarostnosti liet minulych, ked som chodila kazdy druhy vecer na Bazant Kinematograf, ci len tak na pivo. Aj dnes chodim vselikde, ale vsetko je tak zvlastne poznacene akousi cudnou tazobou minulosti, akousi slabou hmlou, ktora mi brani prezivat naplno stavy stastia. Akoby to vsetko co sa TU udialo - a to tu nespominam prvy skrachovany vztah po 5 rokoch s muzom, s ktorym som chcela mat deti - akoby mi to proste vytrhalo zo mna iste casti vnutra, ktore uz nenarastu spat. Ako by aj mohli.

*

A tak som si tam kracala rano o siedmej s kavou v ruke po meste, ktore mi tolke roky poskytovalo to utocisko, stabilitu, pocit, ze tu poznam pomaly kazdu ulicku, kazdu lavicku, citim sa tu doma, mam tu byt...a citim, ze myslienka vyrastla. Dozrela.

Dnes mi napisal on - jeden z mala blizkych ludi, ktori mi po M. pribudli. Vieme o sebe dost celkom sukromnych veci, vieme, ze nie sme vo svojich zivotoch uplne stastni a snazime sa s tym bojovat. Mam rada ludi, ktori sa netvaria, ze vsetko je vytvorene duhovymi oblacikmi, ale vedia si priznat, ze NIEKEDY je VSETKO napicu, niekedy nevidis dalej ako po najblisiu krabicku liekov alebo po flasu, a potom zasa pride tyzden, kedy to nechces vzdat, kedy mas energiu a chces ist dalej. Nebal sa predo mnou otvorit tuto stranku, a (aj preto) ho mam tak rada. No a tento clovek - ktory sa prave vratil z dovolenky zo zahranicia - mi napisal, ze mu tam vela veci docvaklo, ze tam bol velmi stastny, a ze si tam asi eventualne bude hladat pracu.

Spomenula som si ihned na to, ako mi M. raz oznamil, ze chce odist zo Slovenska. S jeho IT znalostami by to nebol absolutne ziaden problem, bol to najinteligentnejsi clovek akeho som poznala. Strasne som vtedy zosmutnela - moje Zrkadlo do duse, moj najlepsi priatel chce odist?? Chcela som byt sebecka a mat ho tu (aj) pre seba - co sa nakoniec - bez mojho pricinenia aj stalo - neodisiel. No a nakoniec sa zabil a mne uz odvtedy tisickrat napadlo, ze mal odist hoci aj na druhy koniec sveta, ak by ho to bolo spravilo stastnym. Len som sa smutne pousmiala - a mojmu kamosovi som napisala tieto riadky...nech o tom pouvazuje. A ak ho to spravi stastnym, nech ide.

Myslienka zakvitla.

Rozhodla som sa. Davam si rok a pol. Dovtedy tu mam urcite pracovne povinnosti a financne zavazky. Ale potom, ak do konca 2019 nebude vyzerat moj zivot tak, ako si ho snivam, tak odidem. Pravdepodobny smer je Brno/Praha, kvoli tomu, comu sa v praci venujem. V oboch mestach ma pobocku aj moja dream company, takze nie je o com, keby sa mi raz podarilo splnit si aj tento sen.

Ale uz nie je preco utlacat myslienku odist. Aspon na rok, dva. Vyskusat si to. Nie je to utek, je to zrela uvaha, ze si davam este nejaky cas a potom STOP, je cas si povedat, ze tu som vyskusala vsetko, je nacase pohnut sa inam urobit si laskavost a neurobit znova tu istu chybu - nevediet sa odputat od niecoho co milujete, bez ohladu na to, ci je to muz, ci mesto.

Posuvat sa vpred, o tom je zivot, ci? Pre mna ano.

"The most resilient parasite is an idea."

Blog

7 0 0 0 2

Komentuj

"The most resilient parasite is an idea."

4 komenty k blogu

Horúce!