Šúcham si oči, snažím sa z nich dostať všetko von špinavými rukami od zeme... Génius. Čosi mi padlo do oka. Ona. Špina jedna. Vždy padne bez uváženia a keď si to uvedomím, je už neskoro. Ale tak to s nimi už raz býva. Netreba pchať ruky tam, kam nemám.
Zahmlilo sa mi pred očami. V poslednom čase to vídam často. Nízky tlak a krátkozrakosť a fakt, že naposledy som plakal veľmi dávno sa dali dokopy a tvoria hmly a jazerá nezávisle od mojej vôle, väčšinou vždy len ráno, keď niekam idem vo vetre alebo v snoch, kde vďaka tomu nič nevidím. Teraz však ani jedno z toho nie je pravda. Tak prečo?
Vodopád mi steká lícnou kosťou dole, vytvára mi už nepohodlný priestor omokvaný soľou a vodou v okolí mojej hlavy. Ale nechce sa mi pohnúť. Neviem sa pohnúť, hoc sa chcem pohnúť ďalej. Nedá sa.
Hlad. Zasa mám hlad, stále mám hlad. Neviem sa nikdy nabažiť. Som tlstý, duševne vychudnutý. Zaborím ruky do koberca, ale len ním prebehnú, neviem sa ničoho zachytiť. Jedine, že by som bol na jeho okraji, ale ja som uprostred. Uprostred tej najväčšej špiny, kadiaľ všetci prechádzajú, kde je najviac humusu. Ľahol som si sem intuitívne, nie účelovo. Nič však nie je náhoda.
Pozerám na strop. Biely. Prázdny. Pozerám do prázdna. Nevidím nič. Žiadna budúcnosť... Chcelo by to krištáľovú guľu. Tik, tak.
Venované Tomášovi.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár