- "To závisí od toho, koho chceš osloviť." Nie som si istý či mi len nešibe, pre istotu si to poviem vo svojej hlave. Obzerám sa dookola, jediné čo som si všimol boli duby letné, zimné a plstnaté, ako aj pár smrekov a borovíc mávajúcich mi na pozdrav mojím smerom a nehybné brezy a vŕby. "A čomu alebo komu ďakujem za tú poctu?" Pýtam sa.
- "Jestvuje miesto a čas pre koniec tvojho zmätku, chlapče." Brezy a vŕby sa zakývali, ale tentokrát necítim žiaden vietor. "Jestvuje miesto, kde by aj diabol našiel pokoj."
- "A prečo by si mi o takom mieste hovoril, akú daň musím splatiť preto, aby som dosiahol čohosi, čo bude viesť k môjmu samotnému zániku? Tuto to myslím aj pre seba, aj pre mňa k tebe. Odkiaľ berieš istotu, že poznáš moje túžby?"
- "Mám všetko, len nie istotu." Vo vzduchu počuť astmatický smiech. "Viem čo mám robiť, ale neviem prečo. Viem ako to začať, ale neviem ako to skončí." Znie úplne jasná odpoveď...
- "Málokedy môže mať niekto v niečom istotu. Ak by som mal zrátať situácie, kedy som mal istotu, veľa by ich teda nebolo, hádam ani jedna. Čo vlastne chceš? Repsektíve, čo máš robiť, ak ti to takto pomôže."
- "Môj čas sa blíži. Kedysi, na začiatku, som dostal za úlohu načúvať rovnováhe. Ako prikázala, tak som činil. Má ma nahradiť nový sluha. Robím všetko potrebné, aby sa tak stalo, kým zomriem."
- "A prečo, teda, oslovuješ mňa?" Opýtal som sa, navonok nechápavo.
- "Pretože musím." V zemi sa otvorí diera so smolou a vedľa nej zo zeme vyrastie jaskyňa, v ktorej vidím púšť a mesačný svit. "Prvé rázcestie Nepokojný. Vyber si." To oslovenie sa mi nepáči, veď som pokojný až až. Zatiaľ. Pozerám na svoje letenky, lež žiadna z nich ma neosloví ako v katalógu. Chýbali mi fotografie.
- "Fajn a aký je rozdiel medzi mojim výberom? Predostrel si mi obrazy, nevzbudili vo mne žiaden pocit, a teda ani vysvetlenie."
- "Podávam ti všetky vysvetlenia, ktoré mám v sebe ja sám." Mužský hlas sťažka dýcha. Počujem pískanie. Kvílenie pľúc. Vydestilovanú esenciu chorých pľúc.
Prezrel som si teda možnosti ešte raz a dôkladne. Tentokrát som sa už snažil:
Krajina okolo, les vo mne evokuje pocit nevedomosti a bezpečia z nevedomia. Možo falošné, ale familiárne.
Priekopa evokuje pocit perverzného tepla a príjemna. Nie je bezpečná na pocit, ale je príjemná, ako niečo, čo by som nemal, ale chcelo by sa mi.
Jaskyňa je cudzí svet. Iný uhol pohľadu. Neznáma, nebezpečná múdrosť, osveta.
Keďže Илья mal odjakživa strach - z... lepšie povedané klaustrofóbiu a skotofóbiu - voľba bola jasná. "Dobre teda. Zotrvám."
- "Nech sa tak stane." Jaskyňa aj priekopa sa stratili. V diaľke v lese vidím siluety a počujem spev vtákov s ozvenou. Je to slávik obyčajný, súdiac podľa zvuku, pretože medzi tými stromami ich nikde nevidím. Siluety vyzerajú žensky. Už nepočuť dýchanie. Blížim sa k nim a spev slávikov silnie, pričom sa stráca ozvena. Začínam počuť ženské chichúňanie. Nostalgia. Zdá sa, že sa naháňajú po lúke. Vidieť ich však cez akúsi hmlu, ktorá je predo mnou.
Po krátkej chvíli zaváhania prekročím oblaky hmly a ozveny sa úplne stratia. Teraz stojím na lúke medzi nahými ženami, ktoré sa naháňajú. Na zemi je košík s jedlom a fľaše vína. Na koži ma pošteklieva slnečná žiara, nebo je modré. Pár tanečníc sa usmieva mojím smerom. Podídem bližšie a jedna z nich sa mi ihneď prihovára: "Pozdravujem." S úsmevom. Zozadu začujem hudbu flauty. Ostatné na mňa zvedavo pozerajú. Zrazu si uvedomím, že ja sám nemám šatstvo.
- "Detto." Ohliadnem sa po ostatných, krátko, žiaden úchylný kukuč. "Nevieš mi povedať, prosím ťa, kde to som?" Opäť bažím po triviálnej vedomosti, pričom to nie je účel mojej návštevy, ale niekde začať treba.
- "Toto je Harmónia." Cítim, že "Harmónia" vyslovuje ako vlastné meno. Pár dievčat začalo tancovať ku zvuku flauty.
- "V tom prípade s kým som, reprezentuje kde som, predpokladám správne?" Nerozumela. Začala skackať do rytmu hudby. Vo vzduchu cítiť kvety. Dve ženy opodiaľ sa objímajú a jedna druhej číta báseň hladiac jej vlasy. Ostatné sa jašia. Idem si vypočuť tú báseň. Sadám si k nim na zem a zisťujem, že nerozumiem ich jazyku. Ani ho nerozpoznávam, a to sa teda vyznám v enormnom množstve. Znie európsky, ale neviem ho identifikovať. Žena, ktorá počúva, sa na mňa pozrie a usmeje. Usmial som sa inštinktívne späť, bez akéhokoľvek premýšľania, len z podnetu. Tretie dievča prinieslo džbánok vína a priesvitnú pologuľovú misku. Sama si odliala do druhej a bez opýtania ľahla kučeravými, dlhými, hustými, hnedými vlasmi mne na brucho.
- "Odkiaľ prichádzate?" Opýtala sa. Zvláštne, že táto mi vyká.
- "Odkiaľ prichádzam," začnem si nalievať, "nie je až tak podstatné, ako to," povedal som a odpil si z vína, "kde som; ale keďže to sa dnes už asi nedozviem," prejdem pohľadom všetky tri, "nuž, som zo zasnežených zemí Sibíru, patriacich do lona mojej ruskej matky, kde mám aspoň niekedy pokoj v duši." Malá pauza. "Dúfam..." Víno je biele. Lahodné.
- "A prečo nie si radšej odtiaľto? V Harmónii je krásne." Dievčatá sa chichúňajú. Hovoria ku mne v kombinácii jazykov, našťastie, všetkým teraz rozumiem.
- "Nik si nevyberá svoje rodisko." Pozriem do diaľky. "Aspoň o tom neviem."
- "Ani chvíľku keď sa narodí?" Opýtala sa zvedavo.
- "Nie," pozriem na ňu, "ani to."
- "Pochádzaš z veľmi zvláštneho sveta." Usmiala sa. Zdalo sa mi, že obďaleč povedala žena časť vety v ruštine či nejakom slovanskom jazyku. Nejaké ľúbozvučné slovo. Akoby kombinovali najkrajšie slová zo všetkých jazykov.
- "Detto." Menšie zamyslenie sa. "Prečo som vlastne tu medzi vami a ako som sa sem dostal?"
- "Vybral si si. Ak by si chcel, môže to byť tvojim rodiskom. Prerodiskom. Jasľami harmónie v Harmónii." Dievča nakvapkalo pár kvapiek vína na moje predlaktie a olízalo ich. Na chrbte cítim ďalší pár úst. Badám, že okolo nás už nie je hmla. Sme na vysokej plošine a okolo je azúrové more. Izolovaný od sveta.
- "No neviem, ale väčšinou som navyknutý, že keď veci vyzerajú príliš dobre, niekde je háčik... V čom to bude tentokrát?"
- "Čo si sa naučil?" Pýta sa chrapľavý hlas zo začiatku.
- "Že pri tebe mám na výber a že si pekný hajzel, myslené ako poklona." Malá odmlka a pre-konštatovanie. "Respektíve, že pri narodení na výber nemáme, ale počas života si môžeme sami zvoliť cestu, len stačí dávať pozor a nenechať sa zlákať nastraženými ilúziami, ktoré nám možno život len tak pred nos naľahko prezentuje." To som sa samozrejme nenaučil, ale nemôžte hneď vybehnúť v pokri so štyrmi esami na stôl, dávate postupne, najprv dvojicu.
Po krátkom zamrznutí počujem hudbu, je to duet kvetov od Clémenta Philiberta Léo Delibesa pre jeho operu Lakmé, Paríž 1883. Ženy mi hladia telo. Mám pocit mravenčenia, zdanlivo v každej bunke tela.
A cítim harmóniu.
- "Alebo možno aj nie..." Šepkám potichu. "Ale že v harmónii je krása a chaos je hrozný..." ...The grass is always greener on the other side. Trojica. Ženy pracujú na mojom tele tak obratne, že dosahujem po pár okamihoch vrchol. Celý výjav sa poskladá zrýchlene do skladačky origami, o ktorej neviem, čo zobrazuje.
- "Čo ak si sa nenaučil úplne nič? Čo ak to nebola pointa?"
Prebúdzam sa. Svitá. V izbe je ticho. Počujem klepkanie letného daźďa na okno. Štyri esá som už vyložiť nestihol... Dostal som na hubu.
- "Dobré ráno. Je dvanásteho augusta osemdesiateho roku cára Vitalija." Vraví môj budík. Áno... A treba vyprať perinu. Mal by som spávať v pyžame a nie nahý.
Iné Orbis pictus príbehy:
Čo je to za svet?; Let lietadlom a maleficarum; Madame; Najlepší vtip na svete; Podivný prípad; Realita jednej kognície.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
sharksyk
5. 6.júna 2012 12:55
Vau.
Napíš svoj komentár