Prehĺtam ďalšiu slinu, nepomáha to. Zatváram znova oči a otváram, teda... Väčšina by povedala, že žmurknem ani to nepomáha. Hrdlo je stále vyschnuté a oči sú stále plné sĺz. Paradoxy života. Jeden žmurk, jedna stekajúca kvapka; ako na okne, keď žmurkajú mraky. Asi je im smutno.
Sedím sama na posteli, môj jediný spoločník je Jack. Premýšľam, kde som spravila chybu. Alebo kde som nespravila, čo som spraviť mala? Ďalší paradox. Zisťujem, že nie som až tak úplne sama. Spoločnosť mi robia moje vlasy, roztrúsené ako omrvinky všade - po a - okolo postele.
Pán Daniels má konkurenciu, ak nerátam vlasy, skontrolujem mobil...
Azda...
Ale...
Neudeje sa tak. Ukazovák a palec spočinú na spoločníkoch a zbavia sa ich v pomedzí steny a okraja postele. Opakovane. Upratujem si. Posteľ. Dušu.
Prečo si vždy, keď som v dobrej nálade spomeniem na neho? Rázom je z toho ďalší protizmyselný jav; dobrá nálada sa na chvíľu zintenzívni a potom je, ako moje vlasy, fuč. Opadne. Už len zahodiť a zabudnúť. Ale tvorili kedysi účes, účes tak nádherný.
Napijem sa, zhnusím sa a je mi lepšie. Znova. Pán P. O chvíľu je mi horšie, a tak dokola.
Tlej aj tak ti nič iné neostáva, sloboda.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár