Prišiel som ráno do školy, pre mňa ráno, iný by to nazval predpoludnie, optimisticky naladený s úsmevom na perách - nie počkať, takto do školy nechodím... - prišiel som v ďalšie ráno do školy, na prednášku, čo už keď "musím" a samozrejme, prednáška nebola.
Keďže nemám Facebook a žiadna dobrá duša na mňa nemyslela, ostal som na pochybách: Ísť späť domov, rovná sa takmer tridsať minút cesty tam a potom ešte späť alebo zostať v škole. Prednáška mala mať dve hodiny a za ňou nasledovala ďalšia; veľmi sa to neoplácalo otočiť to. Pozrel som do jedálne, tam zvyčajne sedávame, kým nie je čas obeda, kedy sa musíme zdekovať, všetky stoly obsadené, pri jednom voľná stolička oproti Nej. Bolo rozhodnuté.
"Môžem si k tebe prisadnúť?" Otázka, ktorá sa stretla s pohľadom a následnou pozitívnou odpoveďou za sprievodu jej nádherného hlasu. Pred sebou mala notebook a čosi na ňom robila, nevidel som však čo, ale podľa mihajúcich sa brušiek prstov po jednotlivých plastových tlačidlách na klávesnici a zraku koncentrovaného na pravú dolnú časť obrazovky usudzujem, že chatovala. Mala čierne vlasy, teda, možno to bol odtieň tmavohnedej, ja som však vnímal čiernu. Aj niektorí maliari v obrazoch nepoužívajú čiernu, pretože je to príliš fádny odtieň, radšej použijú tmavomodrú alebo tmavohnedú na požadovaný efekt. Takisto to bolo aj tu. Pri pohľade som si všimol hnedé oči. Posadil som sa a videl som len jej čierny stroj, fialový sveter a bledohnedý krk vo funkcii piedestálu pre jej tvár.
Začali sme, na moje prekvapenie, viesť spolu dialóg. Neviem už, kto bol iniciátorom. Klasické otázky typu: Meno, vek - nie, počkať, na vek sa žien nepýtam, opýtal som sa na ročník a aprobáciu a potom si to v duchu prerátal - a podobne. Mala pekný akcent aj voľbu slov do viet. Žiadna ďalšia tuctová, dokonca slobodná, nezadaná, ako takéto nestereotypné majú vo zvyku, kto ho vie prečo. Takto to pokračovalo až do onoho osudného momentu, za ktorý sa takmer tri roky dozadu hanbím; ešte dnes si na ten deň spomínam a mám tendencie biť si hlavou o stôl, aby som z nej tak vytrieskal všetku tu frustráciu. Nepomohlo by to, skôr by to spôsobilo opačný efekt, vytrieskal by som z nej všetko, len nie frustráciu.
Bavili sme sa niečo nepodstatné o škole, aspoň myslím, pretože si to už nepamätám konkrétne a za tým nasledovala moja otázka: "A čo potom?" Myslel som, čo potom, keď skončí vysokú školu.
- "Neviem, chcel by si ísť niekam večer von?"
- "Nie, nie, nie;" áno, zopakoval som to dokonca trikrát, "ja som myslel čo potom, keď ukončíš štúdium?" Debil... Áno, s veľkým "D."
Decentne to zahovorila, ako ženy, narozdiel od nás, pekne vedia a dodala, že je vlastne piatok a aj tak cestuje domov, takže by nikam ísť nemohla. Čo som spravil, som si vlastne uvedomil až neskôr, keď som "dával pozor" na prednáške. To, že so mnou chcela ísť von a že sme aj niekam ísť mohli, nebyť môjho tunelového videnia danej situácie v tom momente. Odvtedy som ju dokonca stretol aj párkrát na chodbe a nestihol som sa jej pozdraviť, lebo vidím do diaľky pekne rozmazane a po čase na mňa už ani nepozrela s tým, žeby mala záujem povedať aspoň ten pozdrav.
Neskôr, keď som za ňou chcel ísť, som ju už viac nestretol; mávali sme školu stále v neskorých hodinách. Až teraz nedávno znovu, kedy mi to znova pripomenulo, čo sa odohralo.
Možno si už na to ani nespomína, možno áno, možno sa len tak vyhováram, možno nie... No mal som znova ten istý čudný pocit, uši sa mi rozpálili, bolo mi horúco a cítil som sa ako debil, už len s malým "d."
Je práve začiatok mája, je ešte zima. Je to ten čas pred letom, kedy sa ešte na týždeň ochladí, aby tak príroda dala najavo všetkému živému, o čo letom prichádza.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
čo tam po tom, že to je neadekvátna reakcia.
a prvá a posledná strofa tomu celému dodali zvláštny nádych. príjemný.