Pomaly otvárala oči , riadne nimi klipkala,ako keby v nich mala piesok, no nakoniec ich otvorila celkom ľahko . Avšak , ked otvorila oči , bola mierne v šoku. Bola šokovaná z toho čo vidí, alebo presne naopak , z toho čo nevidí .Pretrela si oči dlaňou a pohodlne sa usadila na posteli . Nič stade sa nepodobalo na jej peknú,priestrannú izbu .Miestnosť bola tmavá ,asi práve tak ,ako o 3 v noci ,až nato, že tu predsa len prenikalo kúsok svetla . Celú miestnosť si dôkladne obzrela. Nebolo tu nič . Teda takmer nič,dodala v duchu . Bolo tu jedno veľké okno so stiahnutými žalúziami, oproti nemu bol jeden starý drevený a zaprášený stolík , na ktorom bola položená pevná linka s pohárom vody . Už si pomaly zvykla na tmu a tak jej oči rozpoznali aj stoličky , ktoré boli pri stole . Bolo ich tam asi 5 alebo 6 . Zdalo sa jej že aj steny sú namaľované na čierno . ,,Kde to som ?´´potichu sa spýtala Katerina samej seba .Teraz sa pre zmenu prestala zaoberať miestnosťou ,ale pozrela sa na posteľ na ktorej sedí . Bola to stará nemocničná kovová posteľ, s miestnou usadeninou hrdze ,ktorá vrzgala zakaždým, ked na nej urobila čo i len menší pohyb . Matrace boli v ešte horšom stave. Páchli, boli staré a zožltnuté a akoby sami hovorili : Pozri koľko ľudí ma už ovracalo ! . Pri tejto myšlienke jej prišlo zle ,ale nemala záujem byť dalšou ktorá ich ovracia . Prikrytá bola iba akousi dekou ,ktorá taktiež páchla ale bolo to omnoho znesiteľnejšie ako tie hnusné, pozvracané matrace . Ked sa chcela postaviť, uvedomila si, že ...nemôže . Niežeby nevedela chodiť alebo nechcela , ale jej nohy sa nevedeli pohnúť .Boli pripútané k nemocničnej posteli ,hrubými reťazami a zo zámkou na konci .Pokúsila sa reťaze nejako povoliť ale bohužiaľ, snažila sa zbytočne .Nechápala to, absolútne jej to nedávalo žiadny zmysel .Nevedela čo má robiť . Má kričať ? Volať o pomoc ? Alebo len tak čakať ? Alebo sa má nebodaj začať báť ? Prečo je vlastne tu ? Urobila niečo zlé ,že ju držia na takom zvláštnom mieste ? Alebo sa jej azda niečo stalo ?Sama nevedela, totižto na nič si nepamätala. Myšlienky jej v hlave poletovali ako tisíce motýľov na peknej pokosenej lúke . Asi by mala kričať ,alebo niečo podobné ale neodvážila sa . Niežeby sa bála , ale nechcela privolať tých čo jej to spravili. Ak by zistili že je hore ,bohvie čo by s ňou spravili . Takto má aspoň čas niečo vymyslieť, dajaký plán alebo len dúfať že jej niekto pomôže . Za žiadnu cenu nemienila kričať . Treba si zanechať chladnú hlavu, opakovala si potichu tak, aby ju nikto nezačul . Avšak môže tu byť takto aj niekoľko dní . Co urobí ked sa jej bude chcieť ísť na záchod ? Ked bude hladná ? Smädná ? . Už sa jej začali zbeihať slinky pri predstave že sa poriadne naje . V bruchu jej škvrkalo už odvtedy , čo sa zobudila ale nechcela si to priznať. Už asi dávno nejedla . Dosť ! , prikázala si a prestala myslieť na jedlo . ľudia bez jedla vydržia aj niekoľko dní a takisto aj bez vody , so záchodom to už bude trochu ťažšie ale nejako to hádam zvládne . Musí. Toľké rozmýšľanie ju už aj poriadne unavilo , chcela si ľahnúť a zaspať, s myšlienkou že toto je len sen a ked sa ráno zobudí bude zase vo svojej izbe . No niečo jej hovorilo že to nie je sen . Zo všetkého toho mala zlí pocit . Intuícia ju chcela varovať pred niečím ...zlým . Už-už sa chystala si ľahnúť, ked tu si predstavila tie matrace a hned ju prešiel celý spánok . Namiesto toho sa oprela o operadlo a dívala sa smerom pred seba na dvere a čakala čo sa bude diať .
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
