Blíži sa to ku koncu..alebo sa to iba začína?

Určite ste si všimli aký je mesiac...áno,je to tak,Jún...Stredoškoláci a základoškoláci(je mi jasné že takéto oslovenie asi neexistuje)sa snažia na posledú chvíľu opraviť známky,ale mysľou sú už vyvalení na lehátku pri mori.Čo robia vysokoškoláci neviem,túto životnú etapu mám ešte len pred sebou.Momentálne totiž trčím na gymnáziu.Niekedy pochybujem prečo som si vybrala práve takúto školu.No uznajte-dni sa dajú stráviť aj lepšie než počítaním objemu zrezaného ihlana či rozmýšlaním,či sa pán Farradaj skutočne veľmi nudil pri vymýšľaní zákonov.Keď už chcel byť užitočný,mohol vymyslieť namiesto toho stroj času,aby sa školský rok skončil čo najskôr.Viem že v škole sa získavajú potrebé vedomosti,no každý z vás snáď chápe ako to myslím.

No ale mám pocit že odbočujem od toho,čo som pôvodne chcela napísať.Vopred sa však ospravedlňujem náhodným čitateľom,nie som žiaden žurnalista ani spisovateľ(aj ked moja slovenčinárka,volajme ju teta Maču,vyhlásila moju školskú prácu-fejtón,za vynikajúci...ok,viem,samochvála smrdí,ale musím sa predsa pochváliť že sa mi niečo podarilo,keď všetko ostatné ide dolu vodou..to uvidíte ak som vás doteraz neodradila od čítania..).

Tak ako som úvodnými vetami naznačila,je tu Jún-neoficiálne zvaný mesiac ničenia nervov školopovinných.A to znamená že aj mojich,hoci povinnú školskú dochádzku mám už za sebou(a stále márne čakám na odmenu za to,že som sa rozhodla v namáhaní mozgových buniek pokračovať).Dennodenne v strese z písomiek,v strese z učiteľov(špeciálny pozrav mojej milej tete nemčinárke),v strese zo stresujúcich spolužiakov...A v strese špeciálne z jedného spolužiaka...Ale v strese v dobrom zmysle..alebo nie?Ťahá sa to už 5 mesiacov a stále nie sme schopní sa k ničomu rozhýbať...Asi teraz nechápete čo za nezmyslelné vety to tu splietam,no presne tak to teraz vyzerá v mojej hlave...samé nezmysli..nedokážem sa sústrediť na učenie,nedokážem sa sústrediť na nič...len na to,ako sa na mna ON usmeje,ako mi dáva komplimenty,ako radi sme spolu...a na to ako stále nedokáže povedať prečo to robí,hoci je to viac-menej jasné(pokiaľ nie,tak potom nevieme dešifrovať signály).A viditeľné.Až príliš.A to je zlé..nie preto že by som sa hanbila..ale pre to,že to ubližuje priveľa ľudom..príliš veľa ľudom..a keďže ja som taká aká som...trápi ma to...takže som v strese aj z toho,že iní ľudia sú v strese.V strese zo mňa..v strese z toho,že každý deň sa musia pozerať ako sa ON správa ku mne,pričom ich neúmyslene prehliada..ON totiž nevie,ako im ubližuje..a to je to posledné,čo chce robiť...ubližovať...možno to je dôvod,prečo sa stále nevieme pohnúť z miesta...pretože má strach,že ak to dopadne zle,ublíži mi(viem,teraz si asi poviete že chlapec mi ťaha medové motúzy popod nos...a že sú to len výhovorky a klamstvá...ale nie je to tak...keby ste vedeli o koho ide..keby ste ho poznali..pochopili by ste..aký človek to je)..A tak mám v hlave guláš...a ako daľšia prísada je moja mama...viem,nemali sme práve ľahké obdobie a je nás v byte o jedného menej...ale ja za to nemôžem..preto by radšej mohla chodiť na box aby si vybila energiu,alebo na yogu aby sa ukludnila..lebo ja už skutočne nemám vo svojej psychike miesto aj na to,aby som fungovala ako zberač zlej nálady,vyhrážok a slov,čo ubližujú....


Ubližovanie...to je to čo sa deje každý deň...úmyselne či neúmyselne,viditeľne či nie,stále je tu s nami...a nám len ostáva čakať,či a kedy sa skončí...alebo aspoň zmenší...

 Je to možné?

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu