Každý večer počúvaš znova,
keď buchnú dvere a prvé slová,
sa znesú v prívale hnevu a fľaškou,
ti práve pohrozí pred plačúcou matkou...
Otec?
Bije ťa, kričí,
že život mu ničíš.
To už však nevnímaš a padáš k zemi...
Strácaš vedomie a v hlave ti hučí,
keď počuješ otca ako matku mučí...
Otec?
Pomaly vstávaš a pohľad máš zahmlený,
vidíš ten obraz jak krvou sfarbený,
berieš ten nôž, čo na linke leží
a on sa otočí, kto k nemu beží?
Výkrik a ruky sa dvíhajú v obrane,
je to tak správne, nie je to prehnané?
Zhlboka dýchaš a obraz sa mení
a ty sa preberáš v tom strašnom zistení...
Bolo to potrebné? Mal si to spraviť?
Chcel si ho potrestať, nie ho zabiť...
Báseň
Komentuj
6 komentov k blogu
1
majajaj
27. 11.novembra 2006 14:37
fíha fíha...impressive
2
aha.. teda.. ehm.. zaujimala by ma inspiracia.. ale.. svojim sposobom velmii zaujimave..
4
moc pekne pretoze je to moc smutne..a take veci ja milujem pises o svojom otcovi alebo odkial beries inspiraciu?
5
pises fakt uzasne...
toto ale nie je z vlastnej skusenosti ze?
toto ale nie je z vlastnej skusenosti ze?
6
Fakt skvelá báseň...
Ale asi som si ju nemala čítať, lebo teraz nad tým budem zas pol dňa hĺbať -.-
Ale asi som si ju nemala čítať, lebo teraz nad tým budem zas pol dňa hĺbať -.-
Napíš svoj komentár