Sama so sebou.
Načo ten pocit,
keď len hľadíš do temnej noci
zahmlenej, ponorenej, mokrej,
slzy sa smiali, aj ty sa smeješ-usmej.
Či ďaleko spadol kameň srdca, neviem,
ostala som sama, ticho sedieť.
Vidíš, hudba vyplní chuť tvojich rúk,
a zbaví ma mojich nekonečných múk.
Ale kedy? tóny bolia, farby umierajú,
keby som vedela veriť, no otázky padajú
do tvojich rúk, to tvojich dlaní,
veď koľko tam už máš mojich prianí.
Koľko? tri či sedem, nepovedz kedy
umrie posledný kus tvojej nehy.
Nepovedz, kde budeš lietať, hľadím,
v sebe samej sa čoskoro stratím.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
11. 7.júla 2018 17:20
Jaaj tieto depky
Napíš svoj komentár