Výkrik do prázdna

Chvíľu ticha,
chvíľu pokoja.

Skús zastaviť a počúvať,
ticho, iba ticho, plné viet.
O tom, že čo nevidieť,
niekto opusti svet.

O tom, že čas je dobrý na čakanie,
a nevieš nikdy, či dnes prinesie znanie,
či prinesie ďaľší kôl do tvojho plota,
tam zapichne, kde je už diera obhoretá.

Ešte parkrát a čakanie už nebude potrebné,
ostaň tu, ja ostanem, pokým ma to nenapadne,
potichu, zozadu, nečakane.

Pršať neprestane, kým nevytiahnem dáždnik,
ale nechcem, veď život, je tam... navždy.

Uzavreté srdce, čaká na ďalšie bodnutie,
možno bude tak silné, že nebudem potrebné prebratie.

Možno...

Keby som tak mohla ovládať hviezdy a priať si niečo,
padnúť do oblakov, zabúdať a nikdy sa nevrátiť,
Keby tak sny, plnili sa aj inak, nie len hviezdami,
nie len modlidbami,
nie len tak ako sme zvyknutý.

Splní sa mi sen? sny už nie sú.

sú len
4 steny, rolety zatiahnuté,
už ani anjel ma nevidí, kruté.
4 steny, tak červené....na stolíku stoja,
bez srdca to aj tak nie som ja.

Buch buch, steny kričia, posledný nádych,
a všetko v tichu, pomaly ničia.
To čo bolo, čo bude, pomaly stráca dych,
telo nasiaknuté, ...nevedome nerobím nič.

Úsmev malý, ako odkaz na parapetnej doske nakreslený,
v prachu bude sa vždy vynímať... Pocit spečatený.

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu