„Skúsme si predstaviť cestu. Je to naša cesta životom, my si ju volíme my si vyberáme smer okolnosti dokonca aj náhody ktoré sa nám môžu prihodiť. Ja som sa rozhodol, že si vyberiem cestu, ktorá mi dá schopnosť veci pochopiť také aké sú nie také ako by sme chceli. Strašne veľa ľudí trpí, nadáva, ničí sa lebo vidia len určitú časť tejto cesty. Zamerajú sa väčšinou na koniec, ktorý je tak krásny a nedosiahnuteľný. Veď ako môžete prejsť na koniec cesty, keď po nej nezačnete kráčať?“ Tu sa odmlčal pozrel okolo seba a videl všetko to utrpenie, biedu, rozhorčenie, že sa niečo nedá. „Ako to, že nechápu? Ako to, že sa ženú slepo za niečím čo majú okolo seba?“ pozrel na učiteľa a ten mu odpovedal.
„Prešiel si už hodný kus cesty no ešte stále sa máš čo učiť. Stále si nepochopil prvú podstatu života. Netreba pochopiť prečo. Ak to pochopíš neurobí ťa to šťastnejším, nepomôže ti to ani na to, aby si to zmenil, aspoň nie celkovo. Spôsobí ti to len žiaľ a zármutok, že je to tak.“
Po tejto odpovedi žiak prestal premýšľať, kráčal životom, šťastnejší ako kedykoľvek predtým. Začal vnímať život z inej stránky. Uvedomil si, že nie je dôležité rozmýšľať a snažiť sa pochopiť nepochopiteľné. Stačí ak bude šťastný s tým čo má teraz a čo vie teraz, ostatné príde samo.

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
ixka  29. 1. 2009 21:38
Viem, že to príde.Veď už sa to deje
Napíš svoj komentár