Nekonečné ticho... Až príliš nekonečné... Okolo nej iba bieloba a ona sama v bielom rúchu precitne na neznámom mieste. Nechápavo hľadí okolo seba. Nepamätá si, čo tu robí... Nepamätá si, kto je... Nepamätá si vôbec nič predtým. Žiadne spomienky a aj napriek prílišnému kľudu naokolo, harmónii a súladu má pocit, akoby sem nepatrila. Stále sedí na zemi, rukami si objíma kolená a so strachom v srdci sa ani nepohne. Až keď zbadá akúsi postavu s úsmevom kráčajúcu jej smerom, odváži sa vstať. Neboj sa... ozve sa muž taktiež v bielom rúchu skláňajúc k nej vystretú ruku. Slová sa akoby ozývajú do toho nekonečného priestoru no v skutočnosti je všade ticho... Vynárajú sa jej v hlave, no ona, sedemročná, si to nevšíma. Kto ste? Odznie typická detská otázka. Kde to som? Namiesto odpovede sa na ňu muž ešte prívetivejšie usmeje. Poď... Je čas... Opäť k nej natiahne ruku. Do ničoho ju nenúti. Akoby napriek jeho slovám čas nehral dôležitú úlohu. Čas? Čas na čo? Nechápavo naňho pozrie svojimi drobnými nevinnými očkami. Len poď... opäť žiadna odpoveď. Dievčatko napokon privolí a vopchá svoju drobnú rúčku do tej jeho. Po pár krokoch však dievčatkom mykne smerom vzad. Nejdem! Ozve sa trucovito v jej hlave. Nejdem! Ozve sa znova, až kým sa mu nevytrhne. Jediné čomu sa oddáva je ten pocit... pocit... AU! Na čele sa jej objaví veľká krvácajúca rana, ktorá ihneď sfarbí biele rúcho do tejto karmínovej farby. Na tele sa zjaví nespočetné množstvo odrenín a škrabancov. AU! Nesmierna bolesť lomcuje celým jej telíčkom. Kľud z okolia pominul, muž sa jej stráca z dohľadu... Vzďaľuje sa... mizne... Nahradí ho hurhaj, krik a... Svetlá policajných húkačiek sprevádzaných vravou ľudí okolo nej. Už nie je tam kde bola pred chvíľou. Na povrch sa derú akési spomienky. Jej spomienky... Mama! Ocko! Najradšej by zakričala a hodila sa matke okolo krku, no z hrdla nedostane jediný hlások.
„Žije! Ona žije!“ ozve sa nejaký muž. „Rýchlo! Pomôžte mi s ňou!“ cíti že s ňou čosi robia... cíti, že niečo nie je v poriadku. Mamička! Ďalší nepríjemný záchvev bolesti ako ju vykladajú do sanitky, ktorá sa s buchotom zatvorí a uháňala preč... Konečne preč z toho kriku... Mami, kde si?

Ďalší deň noviny hlásali o tragickej nehode na diaľnici. ...Strašnú nehodu osobného auta s malou dodávkou prežilo z trojčlennej rodiny jedine malé sedemročné dievčatko, ktoré sa teraz nachádza v nemocnici v kritickom stave. Rodičia dievčatka i šofér dodávky boli namieste mŕtvy a dievčatko museli lekári opätovne prebúdzať k životu elektrickými šokmi...

 Záchod
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
zrnko_piesku  10. 3. 2010 14:15
Zaujímavo opísaná situácia, ale mám pocit, že tu išlo len o vyjadrenie momentálnych pocitov, niečo ako RPG, len v inom podaní, ale čosi veľmi blízke, čo sa mne osobne páči.

/Nehrávaš náhodou RPG?/

A ešte som chcel dodať, že tie chvíľky v tom celom si pekne vystihla, dobre sa predstavili a preniesli do vlastných myšlienok.

Takže, palec hore
Napíš svoj komentár