Cudzí Denník

Od nedočkavosti som zrýchlil krok a blížil som sa domov po tom, čo som pred chvíľou zakopol o malú zanedbanú knižku . Stál na nej nápis: „Denník“
Tešil som sa na to, ako si prečítam o trápnych problémoch, ktoré trápia mladých približne v mojom veku a tiež som sa tešil na to, že sa pri čítaní dobre pobavím.
Strany denníka boli z časti potrhané a zlepené, ale po chvíľke sa z neho dalo bez problémov čítať.
Toto som sa dozvedel

„S veľkými bolesťami a v dotrhaných šatách som sa zobudil na podlahe vo svojom dome.
Ruky som mal špinavé a v ústach som cítil chuť, na ktorú už nikdy nezabudnem. Na včerajšok som si spomínal len v útržkoch.
Beh cez park s hviezdami nad hlavou, blikajúce pouličné lampy, malé dievča so psom, krv. Veľa krvi. Vlastne celé potoky krvi, ktorá však nebola moja vlastná. Celkom určite nepatrila ani zvieraťu, ktoré sa vytrhlo svojej majiteľke a utieklo vo chvíli, kedy som sa ukázal.
Výkriky dievčaťa, ktoré už bolo celkom iste blízko svojho domu, pretože v rukách kŕčovito zvieralo kľúče, zatiaľ čo som rozpáral jej hrdlo a trhal kusy jej mäsa. Potom už len útek domov a tma.“

Pocit, s ktorým som začal tento denník čítať zrazu vystriedalo niečo iné. Strach.
Text však pokračoval ďalej:

„Nerobím to s potešením, no tej chuti sa nedá odolať. V tej chvíli nedokážem ovládať sám seba. Viem celkom určite, že dnes sa to zopakuje.
Kamaráti ma zavolali, aby som s nimi išiel večer do kina. Aj keď som chcel odmietnuť, nemohol som. Jedna moja časť proste nemohla povedať nie.
Nie, že by som spolužiakov nemal rád, práve naopak. S tým pocitom som však nemohol bojovať. Predtým som tomu dokázal vzdorovať, ale teraz už nie.

Celý čas som ležal na posteli, z ktorej sa pri každom pohybe valil prach, pleseň a z kovovej konštrukcie opadávala hrdza. Hľadel som na zatlčené okná a premýšľal som, ktorý zo spolužiakov bude prvý. Samozrejme za predpokladu, že budem schopný svoje telo ovládať.
Boli chvíle, kedy to tak nebolo. Vtedy som pri spomienkach na predchádzajúcu noc nevydržal a v kúte som vracal. Pravda, môjmu príbytku to už aj tak neškodilo. Rozdiel poznať nebol.
Obrazy tých nocí ma však budú prenasledovať až do konca života.

S príchodom noci zvoní mobil a kamarát sa ma natešene pýta, či už som pripravený. Vyrážam z domu, čím sa strácajú všetky ich šance na to, že sa vrátia domov. Cítim, že už to znova prichádza.
Už viac nie som človek.“

Neudržal som denník v roztrasených rukách a ten so zadunením padol na podlahu. Ďalej som už nemohol čítať.
Chcel som veriť tomu, že je to všetko len vtip. Že celý tento denník je napísaný niekým s morbídnou predstavivosťou a všetci tí ľudia, o ktorých sa píše, žijú.
Krv, ktorou boli stránky zlepené, však hovorila o niečom inom.

 Napínavý príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

30 komentov k blogu