Ja a Ten chlapec (časť 13. - áno som tajná ctiteľka!)

„Cililin cililin“ – zvoní zvonček na dverách.
„Jéééj bratšek prišiel!“ – od radosti kričím a spolu s mamou ideme otvoriť. Vyobjímame ho a pomáhame s taškami.
„To si sem doniesol celé Anglicko?“ – zasmiala sa mama, keď videla tie tašky.
„A kto Ti vlastne pomohol s nimi?“ – spýtala sa.
„Kamarát bol so mnou a jeho mama nás potom zviezla sem po príchode autobusu. On už odišiel. Prichystali pre neho privítaciu párty tak sa musel ponáhľať."
„Jáj ták. My sme pre Teba neprichystali nič...“ – hovorí mama a ja jej hneď skočím do reči – „Mal si nám povedať skôr, že dojdeš niečo by sme tiež pripravili...“
„Ale nie! Načo?!..Nie ja slávim štyridsiatku predsa.“ – mrkol na mamu. Ona sa pousmiala a šli sme si sadnúť do obývačky. Vybalil niekoľko vecí, ktoré doniesol mne a mame. Nejaké mikini na zimu a tričká s dlhým rukávom...
„Wow, super, zase mám niečo anglické!“ – zarehotala sa mama, chytila jednu vážne dobrú mikinu a pozrela na mňa, pretože naše postavy sú rovnaké, tak si navzájom doslova kradneme oblečenie. Dokonca aj ponožky. Ja nežartujem.

...

Po "obývačkovom" rozhovore si bráško hodil tašky do mojej izby..(dobre nie je to moja izba je spoločná..ale už som si ju privlastnila za ten čas, čo tu nebol)..a šiel sa osprchovať...ani sa mu nečudujem po tej dlhej ceste autobusom by som ostala v kúpeľni minimálne hodinu. Vážne. Ale on je asi po otcovi a je tam tak 10 minút najviac. Ach ocko môj tak mi chýba..a sestrička..dobre, nebudem na to radšej myslieť, lebo zarmútim nie len seba ale aj mamu...Povedala som si a po líci mi skĺzlo pár sĺz, ktoré som sa snažila rýchlo zakryť ako sa bratšek vracal do izby.

„Už mi chýbala moja posteľ.“ – povedal a hneď sa na ňu hodil a ležal tak asi minútu. Mala som pocit, že zaspal, ale bol to len pocit. Zrazu sa na mňa pozrel a povedal – „A sestrička moja, Ty čo máš nové? Neobjavil sa nejaký tajný ctiteľ? Hmm?“ – spýtal sa ma akoby o niečom vedel.
„No je tu niekto, ale nie je to ctiteľ a ani nie je tajný. Skôr ja som to. Tajná ctiteľka.“ – povedala som mu s miernym začervenaním sa na mojich bledých lícach.
„No tak o tom mi musíš hneď povedať.“ – s úsmevom na mňa mrkol a sadol ku mne na posteľ. Je to vážne super bratšek. Vždy som mu mohla všetko povedať, vždy som dostala radu. Tak i on si teraz vypočuje môj príbeh – Alex = Ten chlapec s tým na najkrajším „Haló“ na svete.

Hádam mi poradí, čo mám robiť. Čo mu mám odpísať...Ako sa stať Jeho dievčatkom...

 Blog

23 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu