Ja a Ten chlapec (časť 19. - vyzerá to sľubne, len to nepokaziť.. )

Alex píše:

„Vazne si z tn? Coo? A nepozname sa nahodou? “

Jéééj. Vyzerá ako by ho to potešilo...že som z rovnakého mesta...No ale teraz mu mám napísať, že ho poznám?! Ide to naozaj dobrou cestou, ale fakt fakt fakt to nechcem pokaziť! Tak veľmi by som mu chcela napísať, že ho poznám, že k nemu niečo cítim, že je to Ten chlapec s tým najkrajším „Haló“ na svete...Ale to by som vážne pokazila. Musím byť opatrná..Viem, že Zuza nikdy nebola opatrná a každý vzťah sa jej pokazil..niekedy ešte predtým ako sa začal. Nechcem aby sa to isté stalo aj mne...Ale čo keď sa stretneme a nebudem sa mu páčiť?! On je predsa na blondínky! A ja mám krátke hnedé vlasy...a postavu nemám takú skvelú ako mala ona..jeho bývalá..

„Cililin cililin“ – zobudí ma zvonček na dverách. Bratšek sa vrátil. Už sa neviem dočkať darčeka, čo kúpil pre mamu a hlavne toho, že mu poviem prečo som sa s Alexom dneska nechcela stretnúť...

„Cililin cililin“ – zvonček zase zvoní.
„Už ideeeem.“ – kričím.
Otvorím - s veľkým prekvapením je tam mama.
„Oh, ahoj.“ – pozdravím.
„Pomôž mi s taškami sú ťažké. Bola som v tescu kúpiť niečo na týždeň. Budem piecť tortu..“
„Pre seba na narodky?“
„Nie len pre seba aj pre vás, nech to už spolu oslávime..“ – odpovedá s úsmevom a ťahá tašky na chodbu. „Skoč do auta ešte tam mám niekoľko tašiek a opatrne s tou zelenou sú tam vajíčka!“
„Dobre idem.“

Išla som dole po schodoch keď som stretla bráška.
„Ahoj poď mi pomôcť do auta s taškami, mama bola na nákupoch...“
Brat sa usmial a šiel so mnou dole. Keď sme boli pri aute ukázal mi prekrásnu retiazku, náramok a náušnice k tomu...
„Myslela som si, že to bude šperk.“ – pousmiala som sa.
„No áno, ale to nie je všetko...“ – uškrnie sa bratšek.
„Wow, čo ešte máš?“ – pýtam sa prekvapene.
„Pozveme mamu na večeru, čo povieš?“
„No ja som si myslela, že jej uvaríme niečo my...“
„Asi máš pravdu sestrička, to by bolo lepšie..Ale vieš variť?! Lebo ja nie...“
„Neboj dačo spolu vykúzlime.“ – mrknem na neho.

Potom sme sa pobrali späť domov a ja som mu cestou vysvetlovala, prečo som to rande dnes nechcela a ospravedlňovala sa za sebeckosť...

„Ale sestrička, vôbec nie si sebecká, len chceš byť šťastná. A ja Ti v tom rád pomôžem! Síce..je to veľmi ťažké opäť Ju vidieť...“
„Ja viem...ja Ťa chápem..“ – chápavo som na neho hľadela aj keď som si naozaj nevedela predstaviť ako sa cíti, pretože ja som nič také nezažila..ale určite to musí byť pre neho ťažké...
„No a ideš mu odpísať?“
„Áno idem.“ – odpovedám – „Čo mu mám napísať?“
„Nechceš mu napísať, že vieš kto to je?!“ – pozrie sa na mňa vážne. Asi má pravdu mala by som! Mala by som mu napísať, že ho poznám. Že viem kto to je. Že to viem...

„Yeeeeeyeeeah, yeah, yeah, yeah, Im feeling like a star, you cant stop my shine....“ - zvoní telefón.

"Do čerta! To je Alex..."

 Blog

24 0 0 0 0

Komentuj

13 komentov k blogu