Veronika, dievča, ktoré zažilo podobnú tragédiu by ho vedelo najlepšie pochopiť. „Možno by nakoniec tvorili dokonalý pár," pomyslela si Renáta. Chápala, že by bol ich vzťah problematický keďže je o deväť rokov starší a je jej učiteľom. Ale láska nepozná zábrany. Napriek tomu si nebola istá či aj Veronika priťahuje Jankovského. Možno ich stretnutie nič neznamenalo a možno jej ho najlepšia kamarátka neopísala presne. Možno o ňu vôbec nemá záujem. Možno.
A koniec koncov má niekoho iného. I keby to bola len nejaká mladá milenka.
Nedokázala jej dať správnu radu. Tomáš kedysi pre ňu veľa znamenal, no zároveň jej zlomil srdce. Odchodom za hranice na rok a pol. A to je dlhá doba. Mali však toho veľa spoločného a Veronika sa cítila šťastná, naozaj šťastná. Vôbec netušila, že keď sa vráti bude k nemu ešte niečo cítiť. Myslela si, že tam bude omnoho dlhšie. Na tri roky alebo päť. A možno navždy. Rodina ho občas chodila navštevovať, ale on nikdy neprišiel. Ani sa jej neozval, nič. I ona jemu zlomila srdce tým, že sa s ním rozišla pred odchodom. Mala svoje sny. Medicínu. Prečo by to mala opustiť len kvôli chlapovi? Kariéra bola pre ňu prednejšia a preto mu povedala, že do Anglicka za ním po strednej nepôjde. A tak sa to celé skončilo. Ale on prišiel späť a je tu možnosť, že sa všetko vráti do starých koľají. Renáta a ani nikto z jej kamarátov proti Tomášovi nikdy nič nemali. Len sa občas choval frajersky a namyslene, ale inak nič.
Zatiaľ čo Veronikina najlepšia kamarátka rozmýšľala nad tým ako jej poradiť, dievča sedelo a čakalo na svojho učiteľa. Na prekrásne oči pripomínajúce dva horúce plamene. Na vyšportované telo, ktoré presvitalo cez košeľu. Niekedy čiernu, inokedy béžovú alebo bielu. Na farbe nezáležalo. I keď najlepšie by sa naň pozeralo bez všetkých tých farebných prikrývok.
Striehla na jeho ohnivé oči. Bála sa aby sa nepremenili na popol s príchodom do triedy a pohľadom na tretiu lavicu v strede. Tam sedela. Sedela a čakala. Ruch v triede pre ňu nič neznamenal, jediné čo vnímala boli kroky za dverami. Konečne videla stisnúť kľučku, bol to on. Pozdravil sa, pozrel sa po triede a sadol si za stôl. Profesionálne ako vždy. Ani známka radosti pri prečítaní jej mena. Vôbec nič. Vysvetľoval učivo, ktoré nestihol na prednáške, teda väčšinu času niečo diktoval. Keďže si Veronika musela zapisovať poznámky, nemala ho kedy sledovať. Občas však riskovala prázdny riadok a pozrela sa naňho. Mala pocit, že i on sa pozerá na ňu, no v momente keď sa ich oči stretli, nakukol do papierov, a preto si nebola istá či sa na ňu naozaj díval alebo sa jej to len zdalo. Zdalo preto, lebo si priala aby to tak bolo.
Na konci hodiny, keď už všetci odchádzali, začula svoje meno.
"Kolegyňa Balentiaková, mohol by som vás poprosiť o rozvešanie ďalších pozvánok na tú prednášku o morských živočíchoch?"
„Nemysleli ste o živočíkoch?" zavtikovala. Sama nechápala kde sa v nej vzalo toľko guráže keďže srdce jej bilo ako zmyslov zbavené.
„Už som to opravil,“ usmial sa. „Poďte ku mne do kabinetu, dám vám tie plagáty.“
„Čo? On ma volá k nemu do kabinetu? Možno som bola jediná, ktorú poznal po mene a nemá žiadne postranné úmysly," pomyslela si úprimne. "A možno..."
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
antifunebracka
8. 9.sept. 2013 00:47
daju sex?
Napíš svoj komentár