Nech sa odvesny akokoľvek búria svojmu údelu, ich existencia ako entít je len pomyselná. Sú viazané preponou. Definované väčším zákonom útvaru, ktorému patria, ktorý je definovaný zákonitosťami priestoru, ktorého je súčasťou, a ktorého definíciu sám konštituuje.
Mäso je otrokom vôle, vôľa otrokom mäsa. Mäso otrokom svojich častíc. Všetko podlieha niečomu, čo nie je otrokom ničoho... nazval by som to dušou, ale to by dávalo márnu nádej indivíduu, ktoré je vo vzťahu k duši len, ako je strana trojuholníka vzťahom k nemu.
Čím by však bytosť bola nemajúc dušu? Lineárnou bytosťou, začínajúcou v bode A, smerom k bodu B, existujúcou len kým sa sila vo vektore nevytratí... či si žobrák, alebo Sámson... kým si len svojim vlastným životom, zomrieš spolu s ním.
Sme tou reťazou okovaní... spútaní. Niet úniku. Je však na nás, či sa pod jej ťarchou zložíme... či sa rezignovane necháme ťahať alebo ju budeme ťahať my.
Keď sa chcem pozrieť na svet jasne, predstavím si ho bez času. Činy sa stanú predvídateľnými, pretože keď vidím body na ploche, ako statický obraz, stačí si ich pospájať a domyslieť si, to čo chýba.
To, čo vidím, povznáša. Aj keď to robí niektoré moje počiny ťažko vysvetliteľnými a často to bolí... Obrázky sa nedajú prekresliť, ale dá sa stať bodom na plátne iného obrázka... Stačí zmeniť plochu... perspektívu. A v tom je sloboda... nie v kontrole nad inými, ale v kontrole nad sebou. Činy, ktoré vplývajú výlučne na teba, nejestvujú. A tak, ak je prípustná myšlienka, že je možné dosiahnuť absolútny vplyv nad sebou, je logické, že vzhľadom na to, že na stávanie sa vo vesmíre vplýva to, čím si, je zmena seba zmena všetkého vôkol. Zmena ostatných stojí priveľa a je nedokonalá. Zmena seba... stanie sa súčasťou inej duše... je však ultimatívnym nástrojom kontroly nad svetom.
Už starý Sun Tzu povedal, že vo vojne má výhodu ten, čo pozná lepšie sám seba, a čo pozná lepšie súpera. Tieto podmienky sú kumulatívne, nie alternatívne. Ak by boli uplatnené ako alternatívy, fungujú dočasne a každý monumentálny úspech sa obráti v monumentálny pád.
Nikto, čo ma nepozná skutočne ma nemôže zničiť... a rozhodne nie niekto, čo nepozná seba.
Pozerám sa práve na obraz, ktorý sa vidí veľmi ťažko, ale vidím ho. Je to bolestný pohľad, ale poznanie povznáša.
Niektorým svojim častiam teraz nerozumiem a neteší ma to. Zmením to.
Zistím aj, čo je nepriateľom... Spoznám. Prerastiem. Neutralizujem.
S úsmevom,
Zerum Unus
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lubobs
24. 1.januára 2013 00:33
Silné spojenia. Nemyslím, že je to prípustné.
2
oceňujem. veľké aj menšie pravdy, až na tú centráciu mocou a kontrolu preniknutím do druhej duše.
Napíš svoj komentár