"Kam ideš?"
"Nikam. Ostávam tu s tebou."
"Mám pocit, akoby si každú sekundu odchádzala preč. Musím ťa držať o to pevnejšie. Si na mieste, ale napriek tomu... Nenávidím čas. Dojem času vieš... Chcel by som si zachovať každý tvoj moment ale musím ťa vidieť každú chvíľu umierať, rodiť sa, každú chvíľu sa zamilovať znova. Akoby som ťa videl prvý krát... celý čas."
Držal ju, najpevnejšie ako vedel. Snažil sa balancovať na hranici ublíženia. Aby bol na maxime toho, čo ešte splní v danej intenzite účel a nezmení podstatu. Každé objatie je ako milostná báseň.
Bolo ráno a posadil sa na okraj postele. Oprel sa o prsty na nohe a dvihol päty. Len tak, aby napol lýtko. Bol nahý. Ohriaty od periny. Vzduch mu chladil telo. Vystrel ruku do veľkého Niekam. Niekde, kde by sa jej dotkol. Potom založil tvár do dlaní a chvíľu sa snažil rozpamätať si na sen, ktorý sa mu sníval. Mal v ňom dve telá a vnímal cez obe. Jedno sa vydávalo za svojho bratranca. Vedel, že niečo tým zamýšľal, ale nepamätal si čo. Bolo mätúce vrátiť sa do jedného. Keby ju mohol objať... Pozrel sa na mobil, ale mal pocit, že písané slovo degraduje realitu ktorú má identifikovať.
Vonku bola ešte tma. Postavil sa a zistil, že ho znova bolí hlava. Zohol sa za posteľ po červenom víne a trocha si odpil. Tlak sa rozpustil. Aspoň na chvíľku.
Za oknom je hora. Leží na nej hmla, ako rozpustilá milenka... Drží ju za ruku a kráčajú po ceste ku hore. Neistoty sú ticho. Dlane sú v teple.
Voda v rieke žblnkoce.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
tomas77
1. 4.apríla 2013 17:38
Najprv keď som čítal nadpis, to bolo že Daň v teple
Napíš svoj komentár