Je okno oknom? Je okno oknom, v celej samozrejmej ucelenosti? Rozvíja sa na ňom námraza, plazivo, expanzívne, ako akýsi kryštalický organizmus žijúci a rastúci z vody. Bytosti, nie na báze uhlíka, ale na báze geometrie.
Ich život je tvar.
Reprodukujú sa mojimi očami, mozgom. Sadá si viac do pravej hemisféry, do sfér priestorových rozložení, hneď vedľa sfér pre pocity. Kreslím ich na papier do tvojej tváre, do uhlov na tvojom portréte. Odtlačila si vo mne geometriu... a tá sa zmiešala s námrazou. Na tvári sú hrany, ktoré by tam nemuseli byť. V čase, keď to kreslím to neznamená, že by si vo mne zmrzla. Možno neskôr bude.
Keď dáš dlaň do vody a ideš von do zimy, cítiš, ako v nej pulzuje krv. Život oznamuje svoju existenciu v hmote. Krv sa nevie pretlačiť do kože. Odovzdať jej kyslík. Keď sa dusí, kričí.
Ako dieťa, keď som trávil dni u babky a ona bola indisponovaná depresiou, chodil som sa v noci hrať do snehu v záhrade. Dával som sneh na veľkú kopu a potom na ňu liezol. Sadol som si na vrch ako Siddhartha pod figovník. Hoc boli strechy nad úrovňou mojej hlavy, bol som vtedy hviezdam najbližšie. Aké sú biele. Aj keď horia silou kvadriliárd zápaliek, zdajú sa, ako svetlo neónu, presvitajúce cez deravý čierny papier.
Svetlo v diaľke je chladné.
Aj tvoja tvár na papieri do ktorej sa vpili geometrické bytosti z okna. V diaľke. Presvitáš cez deravý papier mojej čiernej mysle ako nemocničná lampa.
Oči sú oknom do duše. Do akej krajiny pozerám cez oči na papieri? Je okno oknom? Sú to tvoje oči vo svojej samozrejmosti... vo svetli istoty, že neprerástol význam symbolu symbol samotný natoľko, že ho nevidím? Nevidím stromy pre les a teba pre nekonečné nánosy kryštalizovaných snov o tebe, usadených ako geologické vrstvy na podloží momentov, ktoré si moje fyzické ja pamätá. Námraza na okne do tvojej duše...
Aj tak v hĺbke dúfam, že ťa tým privolám na oblohu. Budeš mi svietiť na cestu, keď sa stratím na mori. Pomôžeš mi nájsť sever. Loď doplachtí do prístavu...
Aj vtedy však zistím, že som v cudzine a pri pohľade na nebo, usadený na kôpke snehu, vystriem premrznutú, štipľavo pulzujúcu dlaň smerom k domovu... a uvidím v jemných zábleskoch a krátkych čiarkách na čierňave padať tvoje slzy ku zemi...
Vita mutatur, non tollitur ...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Oči sú oknom do duše. Do akej krajiny pozerám cez oči na papieri? Je okno oknom? Sú to tvoje oči vo svojej samozrejmosti... vo svetli istoty, že neprerástol význam symbolu symbol samotný natoľko, že ho nevidím? Nevidím stromy pre les a teba pre nekonečné nánosy kryštalizovaných snov o tebe, usadených ako geologické vrstvy na podloží momentov, ktoré si moje fyzické ja pamätá. Námraza na okne do tvojej duše...
Aj tak v hĺbke dúfam, že ťa tým privolám na oblohu. Budeš mi svietiť na cestu, keď sa stratím na mori. Pomôžeš mi nájsť sever. Loď doplachtí do prístavu...
Aj vtedy však zistím, že som v cudzine a pri pohľade na nebo, usadený na kôpke snehu, vystriem premrznutú, štipľavo pulzujúcu dlaň smerom k domovu... a uvidím v jemných zábleskoch a krátkych čiarkách na čierňave padať tvoje slzy ku zemi...toto ma úplne zmrazilo