Pozerám na bezvládne telo... spolupracovníka. Sedíme pod mostom. Postrelili ho. Raz do nohy, raz do chrbta. Keď sme si tu sadli, ešte hovoril. Potom bľabotal. Teraz je ticho a nemá pulz. V tejto zasranej osade mám zomrieť? Počujem kroky na moste. Hovoril mi: "S cigánmi neradno obchodovať N." Len som sa zasmial a odfajčil ho poznámkou o rasizme. Mal som si to celé preveriť. Lepšie preveriť. Robili sme spolu na troch veciach... Heh... Do tretice všetko dobré vraví sa?
Vtedy som si skutočne myslel, že zomriem. Bola ich kopa a boli všade. Sedel som pod mostom, ako nejaký trol a čakal kým niekto príde. V jednej ruke som držal deviatku, ktorú som si načierno kúpil od nejakého obchodníka, s jednorázovým plastovým tlmičom, v druhej som držal cigaretu. Mohol som ešte fajčiť. Nie, že by som teraz chcel, ale chcel by som aspoň mať na výber...
Bolo to neskutočne tupé. Dym. Dokonca som občas zakašľal. Zmierený. A nič sa nedialo. Na úvod chaos. Kopa krokov. Krik. O pol hodinu zaliezli a nič sa akoby nestalo. Doteraz si myslím, že nemali žiaden matroš. Že to bola pasca na debilov. Chytili sa v nej traja. Ja, mŕtvy P vedľa mňa, a známy, čo mi to odporučil. Dúfam, že sa z tých peňazí uchľastajú na smrť.
Počkal som do štvrtej rána. Hodiny rozjímania, z ktorých som sa vtedy nepoučil. Nikomu nenapadlo, že sme pod mostom. Vďaka Bohu ukradli pouličné osvetlenie a nebolo vidno kade bežíme. Vďaka Bohu som začal utekať skorej, ako P. Vďaka Bohu, ale to sa len tak hovorí... Prikrčený som sa uberal proti prúdu rieky. Asi budem musieť ísť pešo, lebo auto, ktoré patrilo P, sme nechali uprostred osady.
Vtedy to všetko bolo jednoduché. Mal som počítačové hry, občasného jointa, E-čko (tvrdšie som až na jednu výnimku nikdy nebral... až na dve...) a fasádu rebelujúceho stredoškoláka. Na druhý deň som šiel navštíviť môj kontakt. Otvoril mi dvere a spýtal sa, ako to išlo. Neviem z čoho mohol dedukovať, že dobre.
Udrel som ho zbraňou bez zásobníka po tvári a spadol. Mal zatuchnuto smrdiaci byt na Furči. Poobhliadal som sa dookola. Pamätám vyšívané dečky a drevené obklady, čo iste zažili socík. Chytil som kovový obuvák, zavrel vchodové dvere a začal ho mlátiť. Keď sa obuvák ohol, lebo bol dutý, ako jeho majiteľ, kľakol som si nohou na zem a mlátil toho debila päsťami kam prišlo. Postavil som sa, pár krát som si doňho kopol a povedal: "Už mi nikdy nevolaj." Myslím, že to posledné vyplynulo celkom z reči tela, ale akosi som mu to chcel objasniť explicitne.
Nasledujúci mesiac som nervózne zháňal prachy, ktoré som si požičal. Našťastie nie od ľudí, ktorí by mi odrezali hlavu, keby som to nevrátil. V škole som ledva bol, nemohol som si to dovoliť. Mal som strach z možných následkov. Vždy, keď som bol doma, pozeral som nervózne na dvere. Čakal som na telefonát... Polícia ale nikde a cigáni tiež nie. Na P som si, priznám sa, spomenul zriedka inak, ako na mŕtvolu s ktorou som päť hodín sedel pod mostom. V novinách ani zmienky. Žiadne následky?
Občas sa mi o tom sníva. Aj teraz, dávno po tom... keď už nemôžem fajčiť a mám fasádu slušného človeka... Sníva sa mi o moste... pripomína sa mi ten desný smrad, čo tam bol... a keď obrátim hlavu doprava, sedí tam mŕtvy P, ktorý nemal také šťastie ako ja... Povedal by som, že to nemajú ľudia robiť, ale neviem, či by som mal pravdu. Asi to celé patrí k životu. Asi to svet potrebuje.
Zerum Unus
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
xan
2. 1.januára 2013 09:21
"Myslím, že to posledné vyplynulo celkom z reči tela, ale akosi som mu to chcel objasniť explicitne."
Napíš svoj komentár