"Veľmi skoro v mojom živote bolo príliš neskoro."
/Marguerite Duras, Milenec/
Všetci sme látky a v spoločnosti ponúkame vzorky svojho zloženia trhu zlučovania. V každej vzorke je všetko z nás, len nie nutne v pomeroch v akých sa nachádza celok... Ale látky nie je nekonečné množstvo. Vyberaj si dobre komu sa dáš... môže ostať len prázdna skúmavka... so zaschnutými spomienkami na to, čím bývala.
Len zriedka sa naskytnú tie vzácne okamihy, keď sa jedna látka preleje do druhej... (niekedy aj recipročne) nie len ich vzorky, ale celý obsah fľaštičiek. Koľkokoľvek sa odleje... to, čo vznikne je nová látka.
Nikto nie je sám o sebe elixírom.
A ako pozorujem v prírode, jesto látok, ktoré sa k sebe nemajú, a aj keď ich spojíš ostanú oddelené ako olej a voda... ostanú hrudkami, ako mlieko s octom... Je niečo nádherné na tom, keď vidím kocku cukru, ako sa rozkladá v teplej náruči čaju za stenami skla... a zmení sa aj cukor aj čaj.
Sú k tomu predurčené svojimi náturami...
Preskočím z tejto úvahy, ktorá je zjavne citovo podfarbená, na druhú... Nie však úvahu ale predstavu.
Vidím pohľadnicu, na ktorej sú dvaja ľudia. Stoja na prázdnom námestí mesta, ktoré som nikdy nevidel. Obrazy na pohľadnici sa rozhýbu a zjavne fúka vietor. Žene vejú vlasy a sukňa siahajúca tesne nad kolená. Muž má na sebe oblek. Ponad nich prelietava lietadlo. Detajlný záber na ich ruky ukazuje, že kŕčovito stláčajú jeden druhého. Tváre sa usmievajú. Úprimne. Na zem vedľa nich dopadá bomba natretá lesklým hladučkým červeným lakom. Je to atómová bomba a číre svetlo odtrhne telá zo sveta tak rýchlo, že objatie ostane visieť vo vzduchu. Skutočné objatia telá nepotrebujú.
Pohľadnica je biely papier. Už nikdy nezatemnie.
Cura ut valeas... curate ut valeatis...
Zerum Unus
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
človek pod vplyvom