Zuz1ska: " o netýkavke"

„Au," vykríkla.
„Prepáčte."
„Au."
„Prepáčte."
„Ááááuuuu.“
„Veď hovorím prepáčte.“
´V živote som necestovala s takou netýkavkou,´ pomyslela som si.
„Ja vás poznám,“ povedala.
Pozrela som na ňu, hodila nechápavý pohľad a snažila sa zodvihnúť moju cestovnú tašku, ktorá tej netýkavke padla rovno na nohy.
„Určite vás poznám,“ nedala pokoj.
Znovu som na ňu pozrela a snažila sa nahodiť ešte nechápavejší pohľad.
„Odkiaľ ste?“ nedala pokoj .
V tej sekunde sa mi hlavou prehrnulo tisíc miest ale zrazu som si nevedela vybrať. Tak som sa len milo usmiala.
„Zďaleka,“ povedala som.
„Ja som z Rimavskej Soboty ... nepoznáte tam niekoho?“
´Panebože tá netýkavka sa chce rozprávať,´ znovu som si pomyslela. Len to nie, dnes vážne nemám náladu na neupravenú päťdesiatničku, ktorá nosí nechutne ružový štrikovaný sveter a k nemu tmavo zelenú sukňu. Zo všetkého najviac ma ale desili jej červené lodičky. Svietili tak, že by ich pokojne mohla používať ako reflexnú pomôcku. Dospela dom k rozhodnutiu že musím čo najskôr zdrhnúť. Ale ako, keď som bola v autobuse?
Vtom sa mi v hlave zrodil nápad. Mohla by som si odsadnúť. Rozhliadala som sa po autobuse a hľadala voľné miesto pri nejakej spiacej osobe. Cez veľké sedadlá, ako vždy hrôzostrašne modré som nevidela skoro nič, iba kde-tu rozstrapatené vlasy ľudí. Iba celkom vpredu som zazrela dve prázdne miesta.
Netýkavka vedľa mňa stále nedočkavo čakala na moju odpoveď. Celá nadšená som sa jej chystala povedať: za chvíľu vystupujem, tak idem radšej dopredu, keď ma dobehla nepríjemná myšlienka.
´Ty krava, veď sedíš pri okne.´
Keďže som sa stihla nadýchnuť skôr ako mi táto nepríjemná okolnosť došla, už som musela odpovedať.
„Nie, nepoznám.“ Snažila som sa byť slušná a zároveň nepríjemná, aby už konečne pochopila že sa mi nechce rozprávať.
„Hmm, zaujímavé.... to ja zase z Rimavskej Soboty poznám veľa ľudí. Viete, celá moja rodina býva v Rimavskej Sobote,“ pokračovala.
Dozvedela som sa asi ten najotravnejší rodinný príbeh aký poznám. Po desiatich minútach rozprávania o všetkých svojich potomkoch prešla na to aký ma ona ťažký život, a ako sa jej deti nevenujú, že musí bývať sama v trojizbovom byte. Po tejto vete som sa len potmehúdsky pousmiala a pomyslela si: ´Ani sa nečudujem´.
Po ďalších desiatich minútach, keď mi začala menovať všetky choroby, ktoré ju trápia, tak som len schmatla svoj mobil a snažila sa zúfalo prezvoniť niekomu, kto by mi zavolal. Ako som tak blúdila v zozname a začala každému prezváňať netýkavka sa ku mne nahla asi najviac ako to len šlo. Cez ten jej nechutný štrikovaný sveter som zbadala bielu volánikovú blúzku, ktorá mala na sebe veľký červený fľak od kečupu.
„Čo to robíte?“ začala znovu netýkavka.
Už totálne vyvedená z miery som sa na ňu pozrela a povedala: „Telefonujem.“
„Ale netelefonujete..., len prezváňate..., viete, ja to poznám, ja to občas tiež robím, ale iba s pevnou linkou. Viete, s kamarátkou si najprv zavoláme, a potom sa dohodneme, že si budeme chvíľu prezváňať“.
Tak toto ma dorazilo. Musela som sa otočiť k oknu aby som sa nezačala smiať.
V tej chvíli som si pomyslela: ´Je už toto dôkaz mojej dospelosti? Alebo som stále len pubertiak, ktorý nechápe úbohú päťdesiatničku?

Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

" o netýkavke"

Komenty k blogu

Horúce!