Od Maťa som sa dozvedela, že Bastian nebol na tréningu, takže som začala byť nervózna. Niečo sa muselo stať. Ale prečo mi o tom nedal vedieť? Ochorel a nemôže rozprávať? Mohol mi napísať smsku. Má teploty a spí? Včera mu bolo ešte dobre, keď sme sa lúčili. Na ICQ nebol a to som tam naňho striehla od vtedy, čo som prišla zo školy, až kým som nešla von s chalanmi. A keď som sa vrátila, striehla som naňho zase. O pol jedenástej som bola už taká nervózna, že som do ruky vzala mobil a vytočila Bastianovo číslo. Najprv mi nezdvíhal, no keď som to skúsila druhý krát, zdvihol mi.
-Ahoj,- povedal mi a ja som sa utvrdila v tom, že sa niečo stalo.
Jeho hlas znel slabo a tak skrúšene, že mi spôsobil husiu kožu.
-Ahoj. Si v poriadku?- spýtala som sa a snažila sa znieť uvoľnene.
-Nie som,- povedal mi.
„Aha, vďaka za úprimnosť, teraz si ma dostal do úzkych, ak by si o tom nevedel!“
-Čo sa stalo?-
-Nechcem o tom rozprávať. Nemám na nič chuť, prepáč,- povedal mi a bol na ceste zložiť.
-Bastian?- ozvala som sa ešte rýchlo a prehltla som hrču, čo sa mi kopila v krku.
-Áno?- hlesol.
-Ľúbim ťa. Ak ma budeš potrebovať...-
-Príď ku mne domov, prosím,- zašepkal.
-Dobre,- súhlasila som.
Bastian zložil a ja som trielila k ich domu. Vedela som len tak zhruba, kde býva, prinajhoršom som sa mohla orientovať podľa menoviek. Keď som už stála pred bráničkou, zazvonila som a Bastian mi po chvíli vyšiel v ústrety. Mal na sebe čierne tričko a rifle. V tejto polohe som ho ešte nevidela, vždy bol vyobliekaný ako dúha. No v tej čiernej vyzeral neuveriteľne príťažlivo. Až kým ku mne nezdvihol zrak. Vyzeral akoby celú noc a deň nespal.
-Ahoj,- pozdravila som prvá.
-Ďakujem, že si prišla.- Objal ma.
-Som tu pre teba. Tak čo sa stalo? Vyzeráš akoby si nespal najmenej 24 hodín.- Pozrela som mu do očí.
-Poviem ti vo vnútri.- Pobrali sme sa do domu.
Bastian mi všetko povedal, čo sa odohralo po tom, ako od nás odišiel. Chlácholila som ho, že už je to dobre, že mama bude v poriadku a mal by si pospať. O tom nechcel ani počuť, ale nakoniec som ho prinútila si ľahnúť a zavrieť oči. Dotykmi som ho potom uspala. Aj ja som vždy zaspala, keď ma niekto hladkal. Keď driemoty brali už aj mňa, vytiahla som sa pomaly spod neho, aby som ho nezobudila a rozhodla sa ísť domov. Bolo niečo po polnoci a na ulici to vyzeralo dosť strašidelne, hoci bola plne osvetlená.
-Kika?- ozvalo sa spoza mňa a ja som takmer zinfarktovala.
-Preboha, Matt, toto mi nerob!- Zazrela som po ňom, keď sa vynoril z tmy pod lampou, kde som stála ja.
-Takže to je on?- spýtal sa ma a pristúpil bližšie.
-Kto on?- V prvej chvíli mi to nedoplo.
-Senko,- povedal pokojne.
-Ah... no hej...-
-Takže s ním chodíš?-
-Hej, s ním. Prepáč, už je veľa hodín...- Chcela som sa otočiť, no Matt ma chytil za ruku.
-Ja ťa odprevadím,- navrhol mi.
-Nie, vďaka.- Snažila som sa vytiahnuť si ruku z jeho zovretia, ale nešlo to. Opantávala ma panika.
-Predsa sa ma nebojíš,- uškrnul sa, keď videl, ako ťažko dýcham.
-Nie...- povedala som.
-Vieš, že som ťa vždy chcel, Kristínka,- povedal mi a pohli sme sa. Snažila som sa nedať na sebe znať strach a ten pocit nevoľnosti.
-Viem.-
-Lenže predtým tu bol Stano a teraz je tu ten Tinch,- zamyslel sa.
-Nerozmýšľal si niekedy na tým, že som ťa mala rada... že ťa mám rada ako kamaráta?- spýtala som sa ho.
-Ale hej, Kristínka.- Zasmial sa.
-Nevolaj ma tak.- Konečne sa mi podarilo vytiahnuť si ruku z jeho ruky.
-Prepáč,- povedal mi a zastal.
-Deje sa niečo?- Otočila som sa a to som robiť rozhodne nemala.
V tej chvíli som nemohla dýchať, lebo bol na mne nalepený a jazykom sa snažil dostať do mojich úst. Rukami ma oblapil a ja som sa z jeho železného objatia nemohla dostať. Radšej by som bola v tej chvíli umrela a nechýbalo mi do toho veľa. Potom som ho však do pery uhryzla. Bolo to to posledné, čo mi v tej chvíli napadlo a zabralo to. Matt ma pustil.
-Au! Čo blbneš?- vyskočil na mňa.
-Prepáč. Ja blbnem? Čo to tu na mňa skúšaš?- Osopila som sa naňho.
-Myslel som...-
-Tak radšej nemysli, Matúš!- vlepila som mu facku a nahnevane kráčala domov.
Našťastie sme boli už blízko našej ulice, tak som za 3 minúty zatvárala dvere na dome. Pre istotu som zamkla. Na ceste do izby som sa ešte ako tak držala pokope, no ako náhle som za sebou zatvorila dvere, zosypala som sa. Preboha, nie!
Blog
Komentuj
10 komentov k blogu
1
sapphyre
24. 4.apríla 2011 20:23
like like like
9
@sapphyre
@hereiam ani nie vymyslím ešte niečo akčnejšie
@anussqqa ďakujem
@elsi ako vždy
@esmik pokračovanie nabudúce
@sleepwalker9
@luna13 som rada
@hereiam ani nie vymyslím ešte niečo akčnejšie
@anussqqa ďakujem
@elsi ako vždy
@esmik pokračovanie nabudúce
@sleepwalker9
@luna13 som rada
Napíš svoj komentár