K+B=VTL 43. diel

Minulá časť

-Čo budeme dnes robiť?- spýtal som sa jej.
-Neviem, myslela som na to, že by sme sa šli previezť. Čo ty na to?- Pozrela na mňa spod pleca.
-Vidím, že ťa to nejako chytilo.- Zasmial som sa a pohli sme sa smerom ku garáži.
-Hej, tak nejak. Je to vzrušujúce. Balansovať na hrane smrti.-
-Ak to vieš, na hrane smrti nebalansuješ,- protirečil som jej.
-To by ma potom nudilo,- skonštatovala.
-Motorka nikdy nenudí,- oponoval som jej. –Tak ako ženy.-
-Ženy nenudia? A prečo ich potom chlapi striedajú? Lebo sú ojazdené? Alebo nájdu výkonnejšiu?- Vymanila sa mi spod ramena a pozrela na mňa s bojovným výrazom v tvári.
Nevedel som jej na to odpovedať.
-Nie každý chlapec to robí.-
-Robí to každý.- Zasmiala sa.
-Nerobí. A nehádaj sa so mnou,- chytil som ju za pás a pritiahol si ju bližšie, aby som ju mohol pobozkať. Mala dnes dobrú náladu, tak som to musel využiť.
-Robí. A ty sa so mnou nehádaj.- Vyložila si ruky na moje plecia.
-Vážne rozmýšľam nad tým, že by som ti to dokázal.- Pobozkal som ju.
-A ako?- spýtala sa ma.
-Keby som ti to povedal, určite by si utiekla. Moje praktiky by sa ti nepáčili.- Uškrnul som sa.
-Aha. Zrejme chceš vyskúšať to jazdenie, čo?-
Zasmial som sa. Už odvtedy, čo sme sa spoznali, som miloval jej metafory.
-Čo ty na to? Či by som balansoval na hrane smrti?- podpichol som ju.
-Už teraz na nej balansuješ, zlatko.- Usmiala sa na mňa a ja som bol úplne mimo.
-Naozaj je to vzrušujúce.- Skĺzol som jej rukou na guľatý zadok.
Nahla sa ku mne a zašepkala mi do ucha: -Vážne sa zahrávaš so svojím životom.-
-Zabíjaš ma tvojimi ženskými zbraňami už niekoľko týždňov,- zašepkal som jej odpoveď.
-Tak toto si vychytal.- Zasmiala sa.
-Ľúbim ťa.-
-Aj ja teba,- povedala mi a potom ma objala.
Nadýchol som sa vône jej vlasov a vznášal som sa v siedmom nebi.
-Fajn. Už sa môžeme ísť voziť?- Prerušila moje rozjímanie.
-Jasné.- Vzal som ju za ruku.


Na druhý deň už takú dobrú náladu nemala. Videl som to, keď som ešte len prichádzal.
-Ahoj, láska,- pozdravil som ju naschvál provokačným tónom.
-Čau,- odpovedala mi.
-Niekto asi vstal hore zadkom.- Prisadol som si k nej a pozrel na ňu.
Prevrátila očami.
-Fajn, tak čo sa stalo?- spýtal som sa jej.
-Nič.-
-Tak asi niečo áno.-
-Nie, nič sa nestalo. Proste sa do toho nestaraj,- povedala mi podráždene.
-Mám niekoho zbiť?- spýtal som sa jej.
-Nie,- odsekla.
-Už nepoznáš ani srandu, takže to musí byť fakt niečo vážne.- Vzdychol som si.
-Bastian, nechaj to tak, prosím ťa, naozaj dnes nemám náladu.-
-Fajn, tak tu budeme sedieť ako buchty.- Založil som si ruky na hrudi.
-Nemusíš tu sedieť. Nikto ťa nenúti. Videl si ma, tak môžeš vypadnúť,- vyskočila na mňa.
-Zbožňujem tvoju náladovosť. Prečo nemôžeš byť aspoň dva dni za sebou normálna?-
-Normálna?-
-Dobre, tak som to nemyslel,- povedal som jej.
Začínala ma štvať. Chytala ma za slovíčka a to z duše neznášam.
-Dobre viem, ako si to myslel. Prepáč teda, že nie som normálna. Hlavne, že ty si normálny. Hlavne, že tento svet je normálny. A osoby okolo mňa sú tiež normálne. Normálna normálnosť. Prečo doň akosi nezapadám? Nie som chorá? Asi by ste ma mali dať utratiť!- Zdvihla sa a odchádzala.
Teraz som tomu prestal totálne rozumieť. O čom to hovorila? Nevedel som, či mám ísť za ňou, alebo ju nechať samú.

 Blog

19 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu