Sedí na piesku, jemnom bielom piesku. Do nôh jej vrážaju studené vlny, plaviace sa zdaľeka. Hľadí nad more, na jeho krvavý horizont, kde zapadá slnko...Ako zhasína žiara dňa, aj ona zhasína, zhasína v nej život, ktorý, celý obetovala jemu, na ktorom jej záležalo, no on odišiel. Ako tie vlny...
Oči jej zaplavujú slzy, doliehla k nej jemný šum mora a hlasitý "spev" prímorských vtákov. No ona si nič nevšíma, len prstami, bielymi, prechádza jemne po piesku. Morský vzduch jej pohládza vlasy a fúka jej ich do tváre...
Slzy, veľké ako perly ukryté v hlbinách mora jej stekajú po tvári, po brade a padajú na kolená, ktoré pod bradou zviera ľavou rukou.
Pred očami sa jej víria všetky predstavy, všetky spomienky...všetky pocity... Vari sa dajú pocity vidieť? A kto vidí, ako trpí?
Nevedia si predstaviť, ako bolí, keď niekto, kto mal teraz pri nej sediať a obohacoať jej vnútornú radosť svojou prítomnosťou....a namiesto toho, teraz leží v koralovom hrobe na dne mora...
Odišiel a už sa nevráti...
Nikto jej ho nevráti...
Ako ho prosila, aby v ten ďeň nešiel na more...
A on neposlúchol. Išiel.
Bola búrka. A tá jej ho vzala.
A nevrátila.
" Sleduj horizont, do neho sa ti vrátim"
A nevrátil sa.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

4 komenty k blogu

1 
fotka
inkheart  6. 3. 2008 20:19
To je smutné,...ale pekne napísané Má to hĺbku...ten smútok je priam hmatateľný.
2 
fotka
littleeva  7. 3. 2008 12:55
vau krasne si to napisala hlboke, precitene, nadherne
3 
fotka
dzejna  7. 3. 2008 22:36
pekné to je smutné ale pekné..
4 
fotka
shimee  14. 3. 2008 10:40
ach ako mam rada poviedky z primorskeho prostredia...ty vo svojej opisujes smutok , ja v tej svojej radost ...skvele sa doplname je to pekne
Napíš svoj komentár