Dobre som vedela, že to neexistuje. Ale...malý hlások ozývajúci sa z hlbín môjho mozgu tak veľmi naliehal.
"Možno keď teraz neuveríš, nebudeš mať nikdy šancu."
A ja som ten piskľavý hlások nechcela sklamať.
Tak som sa pozrela do očí svojmu strachu a povedala som tomu hlasu:
"Neviem, ako sa ti podarilo ma presvedčiť, ale urobím ako chceš."
A tak som zobrala ružový balón a napísala naň svoje priania a nechala ho letieť. A potom som sa za ním rozbehla.
Tak nejak som verila, že ma zavedie na to správne miesto.
Nepozerajúc sa pod nohy, zanechajúc za sebou celý svet.
Až som si uvedomila, že som sa stratila, bola som už veľmi ďaleko.
A všade bola tma.
V diaľke som videla ako sa môj balón stráca a letí ďalej. Možno do paralelného vesmíru.
Tam som však nemala povolené vkročiť. Musela som uviaznuť na hranici.
Stála som tam s prázdnymi rukami, v chlade, s očami upretými na oblohu.
Napriek tomu, čo som práve stratila...
" Zdalo sa mi to ako nič. Obloha bola príliš veľká. Bilióny hviezd, tisícky nevypovedaných myšlienok, zvláštnych vecí, hrozných vecí, krásnych vecí. "
Jedna časť môjho JA tomu veľmi chcela uveriť.
Druhá časť chcela spraviť niečo zlé, alebo aspoň dramatické.
Kým sa obe strany hádali, rozvidnelo sa.
A vtedy som si až uvedomila, kde som.
Bola som na MIESTE, na ktorom som chcela byť pár rokov dozadu.
Pred pár rokmi, keď som na svoj prvý balón napísala svoje priania a rozbehla sa bezstarostne za nimi...netušiac kam bežím, spomenula som si, ako sa vtedy takisto zotmelo.
Bola som si istá, že som sa stratila a bol to ten najhorší pocit. Myslela som si, že toto je koniec. Balón odletel. A ja som zostala rovnako bezradne stáť, hľadiac na oblohu.
Už sa teším, ako sa opäť ozve hlások a napíšem priania na svoj tretí balón.
A kým budem bezradne stáť, uvedomím si, že som na mieste...kde chcem byť teraz.
Mohlo by to byť celkom epické?!
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár