Tragédia s happyendom

Sedela som na schodoch mojej školy. Bola polnoc, pouličné lampy zhasli a dokonca aj hviezdy sa na to odmietli pozerať. Sedela som a premýšľala. „Musím sa s ním porozprávať. Musí sa to vyriešiť! Všetko bude lepšie ako to, čo je teraz!“ Vedela som, že na premýšľanie mám už iba niekoľko minút... a potom... potom budem musieť povedať, čo mi je. A už nikdy tie slová nebudem môcť vziať späť. Nevedela som, kde chcem začať. A nemala som ani potuchy, kde by som chcela skončiť. Vlastne som sa ku koncu ani nechcela dostať. Mal by si ma pohladiť, pozrieť sa mi do očí a povedať mi, že by si mi nikdy neublížil, nikdy by si ma nenechal samú a pokiaľ sme spolu, nič zlé sa nám nemôže stať. V mojich zaslzených očiach by sa zjavili iskričky nádeje a ty by si sa len mlčky prizeral ako mi vyčarúvavaš úsmev. Objala by som ťa. Tak túžobne akoby to bolo po prvýkrát, tak silno akoby to bolo naposledy a s takou láskou akoby som ťa mala objímať večne.
Konečne som v diaľke zbadala prichádzajúce auto. Videla som iba svetlá, ale vedela som, že si to ty. Srdce sa mi rozbúšilo. Sadol si si ku mne a čakal si. Zhlboka som sa nadýchla a povedala: „Jediné, čo mi chýba, keď som s tebou, si ty!“ Uprene som ťa pozorovala. Zahľadel si sa do zeme. „Prečo si vlastne so mnou?“ ... a keď si sa spýtal, čo chcem počuť, pochopila som, že tá láska, ktorú som videla v tvojich očiach, bola po celý čas len odraz tej mojej. Neodpovedal si. Postavila som sa a kráčala preč. Do očí sa mi hrnuli slzy, dúfala som, že ma chytíš za ruku, že mi niečo povieš, ale dúfala som márne. Snažila som sa zhlboka dýchať, ale nešlo to – moje srdce prestalo biť, už viac nemalo dôvod.
Pozerala som sa na moje bezvládne padajúce telo. Keď si konečne zodvihol hlavu, uvidel si ma na zemi. V okamihu si ku mne pribehol a objal si ma. Snažil si sa zistiť, čo mi je. Prihováral si sa mi, no ja som sa už len z diaľky prizerala. Rozplakal si sa. Prvýkrát som ťa videla plakať a prvýkrát som ti videla do duše – ľutoval si to. Ľutoval si, že si ma nezastavil, že si ma neobjal, že si mi nevedel dať najavo, čo pre teba znamenám.
Skončilo sa to. Skončil sa môj život, ale neodišla som. Narástli mi krídla, aby som mohla ostať s tebou!


Umenie nie je veľa hovoriť, ale vedieť v správny okamih vyjadriť dvoma slovami podstatu celého sveta – ĽÚBIM ŤA!

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu