Yesterday...

Včerajší večer bol nádherný. Dodal mi veľa sily a energie na to všetko, čo mám pred sebou. Bolo krásne bezoblačno, teplo a pred nami voľný večer. Vychystala som sa, vzala som si nové rifle, elegantné tričko, kabát a topánky na podpätkoch. V poslednej dobe potrebujem mať pocit ženskosti, ani neviem prečo. A tak sme vyšli v ústrety noci. Za ruky, s ľahkosťou a s púpavou vo vlasoch. Ach, aké krásne bezstarostné to bolo...

Mali sme ísť do podniku na drink, ale Maroš sa rozhodol inak. Zrazu neodbočil tam, kam mal. A viezol ma do neznáma. Až kým som nezistila, že smeruje k opustenému miestu, kde sme trávili naše prvé stretnutia. Vtedy, keď sme ešte nemohli byť spolu u nás, ani u neho doma. Sedeli sme spolu v aute, len on a ja a... A vždy sme smútili, že o chvíľu už bude pol dvanástej a ja budem musieť ísť domov...a on do Hlohovca.

A presne takto sme strávili aj včerajšok. Bolo nám krásne, konečne sme si vychutnali blízkosť toho druhého... A plánovali sme, ako o 3 týždne prídem s veľkou cestovnou taškou do Bratislavy a už neodídem...áno, presne tak to bude. Ja sa tak teším!

Asi tak pred 5 minútami Maroš odišiel. A ja som sa zrazu pozrela z okna a uvidela som šedú Považskú. Šedohendú oblohu, špinavú rieku a mokré chodníky. A ticho. To ticho, ktoré strašne ubíja. No povedala som si, že už len 3 týždne. Asi naozaj záleží na tom, či v živote mám nejaký cieľ...vtedy to všetko ide ľahšie...

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu