CRRRN-CRRRN!
"Nie!" ozve sa môj zúfalý výkrik do prítmia izby.
"Ale áno," odpovie mi môj telefón, na ktorom som mala nastavený budík. "Dobré ráno. Je pol siedmej, pondelok. Ide sa do školy," cerí sa na mňa spoza vankúša.
"Ale mne sa nechce..."
"A myslíš, že mne sa chce stále vyzváňať a budiť ťa a nútiť ťa vstať? Hmmm... nechaj ma porozmýšľať... NIE!"
Kto by to bol povedal, že taká malá škatuľka sa vie tak rozohniť?
"Práve naopak, najradšej by som oddychoval v zásuvke v tvojom stole a viedol debatu s kalkulačkou. Čo keby si si kúpila budík a mňa nechala aspoň chvíľočku oddychovať? Taký deň či dva... týždeň... mesiac... alebo rok," pozrie sa na mňa s nádejou a je mu jasné, že má prehraté.
"Ale prosím ťa, veď ty si to v skrytom kútiku duše užívaš. Môžeš do mňa hustiť každé ráno. Kto iný by ti dal takú príležitosť?" snažila som sa zdvihnúť náladu prístrojčeku na posteli.
Odišla som sa umyť do kúpeľne a keď som sa vrátila, už mal pripravené ďalšie argumenty.
"Ak ma necháš dnes doma, tak odo mňa do konca týždňa nebudeš počuť už ani jednu výčitku. Sľubujem, namôjdušu."
Začala som premýšľať. Má to zmysel? Zmení sa potom niečo? Tomu malému výdobytku techniky sa nedá veľmi veriť. A aj som mu to povedala:
"Už som ti vravela, že nie. A dosť. Musíme ísť, lebo prídeme neskoro. A prísť neskoro na písomku sa fakt nevypláca."
Schmatla som telefón, kabát, tašku a môžem ísť.
Dokelu! Prídem neskoro. Bolo mi to treba?
Vbehla som zadýchaná do triedy.
"Dobrý... deň... prepáčte, že... meškám, ale... zaspala som..." jachtala som zo seba.
"Sadnite si," vyzvala ma profesorka mierne nahnevaným hlasom.
Šla som k svojej lavici. Z vrecka sa mi ozvalo:
"Ty klamárka!"
"Ticho!" zahriakla som ho potichu.
Popritom prišla k lavici fyzikárka a dala mi na stôl písomku.
"Máte čas do konca hodiny."
Zúfalo som sa pozrela na zadanie. No, prvý príklad vyzerá byť problematickejší, ideme ďalej. A kurnik, niekto ma tu nemá rád. Ďalej... Dokelu! Dokelu!! Dokelu!!!
Upokoj sa. Nič sa nedeje. Skús ísť znova pekne od začiatku.
Som na pokraji nervového zrútenia. Čas beží. A zrazu...
Zvoní.
Ako len milujem ten oslobodzujúci zvuk. Nie však dnes.
Vstala som a odovzdala písomku. To zas bude známka.
Moja tvár sa pri vychádzaní z triedy dala opísať jedným slovom - zúfalstvo. Vyšla som z dverí a zbadala tam chlapca z môjho sna. Nežne sa na mňa usmial.
"Nevydarená písomka?"
"Ani nevieš ako."
"Chcel som sa ťa spýtať..." Jeho hlas postupne zanikol v akomsi hučaní. Keď tu...
CRRRN-CRRRN!
"Dobré ráno. Je pol siedmej, pondelok. Ide sa do školy..."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár