Neskoro. Do nosa sa mi zacala vtierat vona cerstvej kavy, ktoru si mama uvarila. Myslienka, ze clovek ktory sa prebudza je ako dieta, ktore prave prislo na svet u mna plati trosku inak; neviem sa zorientovat kde som a aky je den o trosku dlhsie ako ostatni bezni ludia. Neviem, cim to je, mozno preto, ze rada snivam a chcem zit v inom svete, kde neexistuje strach a bolest, cas a priestor.
Stebot vtakov a vedomie, ze uz je neskore poludnie ma v rychlosti postavili na nohy. Spomenula som si, ze dnes je ten den D, kedy sa mam stretnut s mojim dlhorocnym kamaratom. Vola sa Sebastian. Zvlastne meno, toto meno sa mi vzdy zaraduje do kategorie "psie mena" ako Maximilian, Artur alebo Benjamin. Ale Sebastiana mam velmi rada, prezili sme spolu cele detstvo, stavali sme si tajne bunkre, hrali sme sa na vojakov, vymienali sme si tajomstva o prvych "laskach" a ucili sme sa bozkavat. Naposledy som ho videla v desiatich rokoch, potom sme sa odstahovali do ineho mesta a o niekolko mesiacov sa Sebastian prestahoval do Ameriky. Pisali sme si pravidelne desat rokov, spociatku klasicky cez listy, ako sa doba menila, sme presli na maily, ale s pribudajucimi rokmi bol aj nas kontakt coraz zriedkavejsi. X-krat ma Sebastian volal nech ho pridem pozriet, milion krat mal on prist za mnou. Par krat bol na Slovensku, ale to som bohuzial bola za hranicami ja. Osud rozhodol, ze nase cesty sa nestretnu az desat rokov. Vzdy som premyslala preco je to tak. Preco je cely svet v pohybe a kazdy den sa konaju zazraky, ale ja ho uz nikdy neuvidim, moju lasku z detstva...Po par rokoch som na to prestala mysliet a postupne mi zacal byt lahostajny ako velmi vzdialeny nedosiahnutelny sen.
Ale teraz ma prist, ma prist za mnou na niekolko dni! Stastim som sa rozplyvala tyzden pred jeho prichodom, cele noci som bdela a premyslala nad nim. Ako vyzera? Z fotiek som videla; ale aj tak som nevidela take detaily ako pred tym. Ze mal znamienko pod okom, ze mal velmi dlhe prsty a vzdy chcel byt pianistom. Ze mal jazvu na kolene, ktore si poskrabal ked sme liezli na susedove visne. Zaujimave, ze ako desatrocna som nepremyslala, ze ma krasne oci, hebke ruky alebo zmyselne pery...Ale kazdym rokom, cim som bola starsia som ho videla inak; uz nie ako chlapca ale muza mojho srdca. Ale ci to bolo skutocne tak? Lebo zil len v mojich predstavach a snoch. Snivala som, ze spolu chodime na kofolu a dlhe hodiny sa rozpravame o filmoch. Ze mi domov prinesie ruze, ktore nekupi, ale ukradne susedke Stefkovej. Stelesnila som si ho v svojich predstavach ako Boha, ako dokonaleho muza, ktoreho si chcem vziat, ale nikdy som neverila, ze ho este stretnem. Po niekolkych rokoch som sa zamilovala realne a prezivala skutocnu lasku. A potom dalsiu a dalsiu. Na Sebastiana som zabudla, aj na hlboke city (? ) k nemu.
Ale teraz sa mi vratili. Ako spomienka na nieco krasne, co nikdy neuhynulo, lebo to ani nikdy neexistovalo.
Rychlo som sa obliekla, ucesala, umyla a bez ranajok s pozdravom na perach som utekala na letisko. Vonku bolo tak 30 stupnov, nechcela som pustat klimu v aute, tak som otvorila okienko nech mi vzduch osviezi moju tvar a schladi myslienky. Vnutri sa mi miesali pocity strachu, radosti, opat rozkvitnutej lasky a nedockavosti. Modlila som sa, aby som sa nespotila a aby sa mi nevytvorili skarede flaky na koseli. Lutovala som, ze som sa nestihla namalovat, aspon zakladny make-up. Ale ved to je jedno! Prisiel iba na tyzden, je jedno ci nanho zaposobim, alebo mu budem lahostajna. Osud rozhodol, ze nase cesty sa pretnu, ale ich smer je odlisny...
Vystupila som z auta a zamierila k priletovej hale. Gate A.
Na sekundu sa mi zamarilo, ze vidim Gate S...
tu sa prva cast pribehu o hladani vysnivanej lasky konci. Co sa stane? Spozname sa? Budem sa mu pacit? Bude sa mi pacit on? Ako sa bude tento pribeh vyvijat dalej?
Dalsiu cast zverejnim o niekolko dni
Napínavý príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
karla28
17. 6.júna 2009 22:25
zaujalo ma to takze to musi byt dobre
Napíš svoj komentár