Ráno mi zazvoní budík o siedmej, aj keď nepotrebujem nikam ísť. Okamžite sa prezliekam z pýžama a spomínam na dni, keď som ho nevyzliekla štyri dni. Prehltnem nejaké vitamínové tabletky a sama sebe hovorím, že dnes musím dodržiavať svoj pitný režim, lebo mi bude zas zle. K viaczrnnému chlebu si vyberám z chladničky paradajky a na vajíčka sa smutne pozriem a v duchu im hovorím – Tento týždeň už nemôžem. Otváram spravodajský portál, kde čítam o kolapse slečny v mojich rokoch a popritom rozmýšľam ako zmeniť život, aby mi tiež nehrozil žiadny kolaps, infarkt a iné pliagy. Potom čekujem nejaké diétne recepty, stránky s inteligentným humorom, pozerám nejaké pekné fotky svadobného fotografa, príznaky úpalu a na niektoré statusy svojich priateľov sa pozerám cez prsty. Do obchodu idem v teplákoch a miesto toho, aby som sa namaľovala si dávam slnečné okuliare. Cestou do obchodu vidím trinásť ročné dievča, ktorému mám chuť vylepiť takú výchovnú, za to čo má na tvári. V obchode kontrolujem kalorické hodnoty jednotlivých potravín a koľko budem platiť mám spočítané, skôr ako prídem k pokladni. Keď navarím a zjem obed a popritom sa teším, ako lacno ma vyšiel, efektne využijem svoj čas a popritom ako cvičím si pozriem nejakú časť seriálu, ktorú si následne odškrtnem v diáriku, aby som mala prehľad a rovno si už napíšem, čo musím urobiť zajtra, aby som nezebudla. Keď si predstavím, že na to, aby som niekam šla sa musím prezliecť z teplákov a teraz už aj namaľovať, radšej hovorím, že to, že prší je skvelý dôvod neísť nikam. Prechádzam sa po interiéri len čisto z toho dôvodu, aby som zistila, či netreba niekde niečo upratať. Večer počítam kedy musím ísť spať, aby som spala aspoň osem hodín. ľahnem si do postele a…
potom ma to v mojom vnútri vyzerá nejak takto.

Kurva, ja starnem !

Našťastie stáva sa mi to len občas. Na-šťa-stie!

Sviečky z narodeninovej torty sfukujem len pomyselne a mračím sa nad tým, že je ich stále viac. Prestanem sa mračiť, keď si uvedomím, že mimické vrásky je pojem, ktorý sa ma začína pomali dotýkať. Na internete čítam, že ešte stále môžem chytiť akné a že moje biologické hodiny začínajú ťukať hlasnejšie, čo vraj spôsobuje, že sa moje telo samé od seba snaží byť čo najpríťažlivejšie pre opačné pohlavie. Myslím, že tieto hodiny boli tiež vyrobené v Číne. Vyslovene sa teším, na to, že čoskoro čoraz viac mojich kamarátiek začne na Facebook pridávať fotky svojich uslintaných a usoplených detí.

Naštastie to takto vnímam len občas. V slabých chvíľkach.

Inak si ešte stále umývam zuby detskou kefkou, urážam sa za kritiku, neovládam svoje emócie a hormóny, dávam si nezmyselné plány, predsavzatia a sľuby. Rada hrám bezvýznamné hry a niekedy som brutálne lenivá. Hovorím, že niečo vybavím aj keď vôbec neviem ako to urobím a hovorím o niečo s istotou, aj keď to nie je vôbec isté. Som často stelesnený chaos a Slečna Panika a niekedy som proste mimo. Páčia sa mi veci s kreslenými postavičkami, bojím sa niektorých psov a rozplačem sa keď mám kliešťa alebo po odbere krvi a od doprovodu požadujem odmenu za statočnosť. Som ochotná vojsť do tej istej špinavej ľadovej rieky aj viackrát, len z iného konca. Potom do mláky, kaluže a na záver ešte do blata, čo sa tvári, že je Nutella, ale viem, že je len blato. Málokedy ustupujem a všetko si beriem príliš osobne. Keď niečo chcem, tak nedám pokoj, kým to nedostanem alebo kým to prestanem chcieť. A rodičia ma ešte stále vedia vytočiť. Robím niektoré veci, aj keď is uvedomujem, že nie sú príliš košér. Mám rada bad guys.

A niekde som čítala, že to čo spôsobuje starnutie, nie je vek, ale opustenie ideálov. A to sa mi ešte zatiaľ našťastie nestalo.
Takže kým chytím ďalší záchvat, kľud.

Lebo budem mať vrásky.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár