Chýbajú mi rozhovory kedy sme sa nevedeli zastaviť, stále sme rozprávali, chýba mi aj to ticho o pol ôsmej ráno na blici s ledva rozlepenými očami, ale aj to ranné ticho má svoje čaro. A ja ho svojím spôsobom potrebujem. A potrebujem vás. Potrebujem osoby ktoré ma chápu, chápu moju potrebu ranného ticha, a nekladú mi otázky či som v poriadku a či sa niečo nedeje. Osoby čo chápu že žijem v inom časovom pásme a preto často meškám, osoby čo chápu moju potrebu stláčania spúšte a hnedého filtru. Vás, ktoré ste tu vždy pre mňa a viete že aj ja som tu vždy pre vás. Vás, ktoré keď vidím tak cítim ako sa mi na tvári začína rysovať ten najúprimnejší úsmev aký viem tomuto svetu ukázať. Pre vás, ktoré viete aj ten najhorší deň obrátiť na krásny jedným minútovým telefonátom.
Chýba mi úprimnosť, najmä teraz a tu, kde je všetko a všetci falošné. Čakala som, že pri tolkom vytváraní fejkov a ilúzií, z každého z nás čo sme tu, sa nám to nedostane aj pod kožu. Ale sme tým nasiaknutý od hlavy až k pätám vo vysokých topánkach. Čakám pokým ta faloš nasiakne aj mňa... Bojím sa že sa tomu nevyhnem, ale každopádne to nechcem. Chcem sa vrátiť za vami. Vami, ktoré chápete, usmievate sa tak úprímne, rozprávate to čo je pravda, a nie to čo chcú počuť ostatní. Kašlete na ostatných, veď je to o vás, o nás... Nie o nich. Chcem sa vrátiť nepoškodená, falošou nenasiaknutá... Chcem splniť to čo som slúbila, že sa nezmením. A ja sa naozaj nechcem, ale začína sa mi to tu dostávať pod kožu, len dúfam že to nepôjde hlbšie. Do svalov, žíl, a orgánov. Nechcem mať faloš ani v jednej bunke svojho tela. Naivita? V tomto sa u mňa prejavuje každopádne, ale budem veriť, dúfať, a na úprimný svet plný úprimných ludí si trúfať.
Teším sa na to keď budem môcť na otázku ako sa mám, odpovedať pravdivo, a nie len s velkým úsmevom na tvári trvdiť že sa mám každý deň dobre, aj keď sa cítim jak najväčšia sračka. Veď kebyže poviem opak, nikoho to nezaujíma. Však všetci sme stále šťastní, usmiaty, v dobrej nálade. Niektorí to tak majú prirodzene, niektorí fičia až na privelkom množstve bielučkého snehu, a tí ktorí sem tam tvrdia opak, a nemajú náladu na nezmyselné rozhovory o ničom, sú odsúdení na klačanie v tom najtmavšom kúte sveta. Už len čakám kedy v doň budem vhodená aj ja. A dúfam že čoskoro, a dobrovolne...
Nechcem sa vrátiť ako falošná kópia niečoho, čo bývalo úprimné. Chcem sa vrátiť domov ako ja, po vlastných nohách v zasratých čižmách, dvojročnom kabáte so slúchatkami na ušiach, s flegmatizmom v srdci, nikotínom v plúcach, chuťou kofeínu na jazyku a s radosťou v každej mojej bunke. Ale takou tou mojou, prirodzenou, ktorá často ani nevýde na povrch... Ale viem že vy ju vidíte, a teším sa na to, keď ja uvidím tú vašu radosť, úprimnú, obrovskú a jasne čitatelnú.
MILUJEM VÁS
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
mrspunk
10. 1.januára 2012 11:38
ani si nevieš predstaviť ako som sa rozrevala :´( hrozne moc mi chýbaš a milujem ťa najviaac na svete!! a verím, že ty sa zvládneš ubrániť pred všetkým čím nechceš nasiaknuť
2
@mrpsunk mne tiež vyhŕkli slzy,ale také šťastné,že sa proste máme navzájom
"ukludnené istotou že čokolvek sa stane budeme tu pre seba."
"Kašlete na ostatných, veď je to o vás, o nás..."
najviac vás miľúbim obe!
"ukludnené istotou že čokolvek sa stane budeme tu pre seba."
"Kašlete na ostatných, veď je to o vás, o nás..."
najviac vás miľúbim obe!
3
@ mrspunk @ fucking positive
lasky moje rozrevat som vas nechcela, len som chcela aby ste vedeli jak vas tu postradam tesim sa na februar!!! a na vas :pusa, ano furt neviem kde do rite sa mi na tejto klavesnici pise hviezda
lasky moje rozrevat som vas nechcela, len som chcela aby ste vedeli jak vas tu postradam tesim sa na februar!!! a na vas :pusa, ano furt neviem kde do rite sa mi na tejto klavesnici pise hviezda
Napíš svoj komentár