Podobnými slovami začínal svoje večerné rozprávania starý Bájkar. Jeho sýty rozvážny hlas počúvali deti aj dospelí z celého kráľovstva. Najradšej mali historky z dávnych vekov, o ktorých vedeli už len hviezdy a Bájkar. Raz do roka im rozprával Najstarší príbeh – príbeh o vzniku kráľovstva Ciling. Dnes nadišiel čas Najstaršieho príbehu. Všetci sa zlietli, pousádzali, a tíško čakali, kým Bájkar prehovorí....
„Kedysi dávno, ešte kým ľudia neobývali túto zem a vládla tu Matka príroda, zrodili sa prvé víly - zo smiechu a hviezdneho prachu. Poletovali po lúkach a lesoch, ráno dávali kvapky rosy na kvety a večer spievali uspávanky zvieratám. Prvé víly boli voľné, veselé hravé ako deti. Potom nadišiel čas, kedy víl pribudlo a začali sa hádky. Najstarší sa zišli a rozhodli, že je čas víly zjednotiť a spojiť do jedného národa. Ale kde bude národ víl bývať? Vodné víly chceli byť pri vode, lesné v horách, iné v korunách stromov, ďalšie na skalách, v zemi, ... jednoducho povedané, víly sa nevedeli dohodnúť a znovu sa začali hádať.
„Ticho“ zvolal Najstarší, „ak sa nevieme sami dohodnúť, nech nám poradí Prorok.“
Všetky víly sa obrátili k Prorokovi, ktorý patril k najstarším vílam, hovoril málo, ale zato múdro a vedel predpovedať budúcnosť. Prorok sklonil šedivú hlavu, chvíľu premýšľal a povedal:
„Na mieste, kde zo semienka rastie Strom,
Čo má listy z dúhy stvorené,
V kmeni toho stromu bude váš budúci dom,
Tu budú žiť víly v jeden národ spojené.
Pri strome skaly čnejú k oblakom,
Pod koreňmi mu prameň čistý klokoce,
Ten strom nenájdeš len pohľadom,
Získa ho víla, ktorá má dobré srdce.“
Víly sa začali rozrušene prekrikovať a najradšej by sa rozleteli do všetkých strán hľadať vysnívaný Strom.
„Ticho!“, zahrmel Najstarší znovu.
Víly zastali.
„Každý z vás dostane šancu, ale prosím, nemôžeme odísť všetci naraz. Niekto sa musí starať o prírodu, zver a ostatné veci. Akoby to tu potom vyzeralo.“, vzdychol
Víly poslúchli Najstaršieho. Poslušne sa vrátili k svojim povinnostiam a netrpezlivo čakali na chvíľu, kedy sa aj oni budú môcť odletieť hľadať vysnívaný Strom.
Veľa hrdinských a odvážnych víl hľadalo miesto, ktoré im opísal Prorok, ale nikto neuspel. Víly strácali nádej, že nájdu svoj vysnívaní Strom. Jedného dňa k vládcovi prišla malinká víla. Volala sa Ciling. Poklonila sa a usmiala.
„Dobrý deň, pán kráľ. Prišla som vám oznámiť, že chcem ísť hľadať vysnívaný Strom.“
„Ale, moja milá, si príliš maličká a príliš mladá na takú ďalekú cestu. Hrdinovia ho nenašli, tak prečo si myslíš, že tebe sa to podarí?“ zahrmel kráľ.
„Chcem to aspoň skúsiť.“
Nakoniec kráľ privolil. Ale nenašiel sa nikto, kto by sa odvážil malinkú vílu na ceste sprevádzať. Víly sa lúčili s Ciling a mysleli si, že ju už nikdy neuvidia.
Ciling letela veľa dní, ale vysnívaní Strom nenašla. Po dlhom putovaní sa unavená zastavila na prekrásnej lúke, kde rástli kvety vo všetkých farbách dúhy, dokonca aj listy mali dúhové. Bola nadšená. Nič tak krásne v živote nevidela. Unavená z cesty zaspala. Uprostred noci ju zobudil strašný rachot. Zjavil sa pred ňou tieň.
„Kto si? A čo robíš na mojej lúke? Nikto sem nesmie! Vari to nevieš?“
„Nie“, zašepkala vystrašená Ciling, „prepáčte je mi to veľmi ľúto.“
„Ľúto?“, zasmial sa tieň, “ale to mi nestačí. Ja som Strážca tejto lúky. Vkročila si na ňu bez môjho dovolenia. Niečo ti prezradím. Toto je Dúhová lúka. Nie je obyčajná, ona je živá. Pozri ako si ju zranila.“
Strážca obviňujúco vystrel ukazovák smerom o poodtŕhaným listom a kvetom.
„Budeš to musieť nejako odčiniť.“
„Ako?“, spýtala sa nešťastná Ciling.
„Dám ti tri úlohy. Pokiaľ neuspeješ, zostaneš naveky uväznená na Dúhovej lúke v mojom príbytku. Ak sa ti podarí splniť všetky tri úlohy, pustím ťa a dokonca ti aj niečo darujem.“
„Dobre“, Ciling sa odvážne pozrela Strážcovi do očí, „aké sú to úlohy?“
„No, pozorne počúvaj, malinká víla. Musíš vytrhať za jedinú noc burinu z dúhovej lúky, zničiť všetky jedovaté huby, ktoré sa tu premnožili a popolievať lúku, lebo už niekoľko týždňov trvá sucho. Starám sa o Dúhovú lúku, ale som starý. Už teraz sa teším, že tu so mnou zostaneš a budeš mi pomáhať.“
Strážca sa zasmial a zmizol. Víla Ciling doletela na kraj lesa, sadla si na kameň a nešťastne sa rozplakala.
Počula nejaký šuchot z lesa.
„Kto je tam?“
Z lesa sa vynorili zvieratká, pousádzali sa okolo Ciling a smutne na ňu pozerali.
„Neplač, víla. Čo sa stalo? Ako ti môžeme pomôcť? Kde si sa tu vzala?“, ozýval sa jeden hlas cez druhý.
Ciling si utrela slzy a všetko im vyrozprávala. Zvieratká nelenili a okamžite sa s Ciling pustili do plnenia úloh. Mravčeky vytrhali všetku burinu. Slimáky s veľkými očami pojedli všetky jedovaté huby. Lesné vtáky zase popolievali lúku.
Keď svitlo ráno, na Dúhovej lúke sa zjavil Strážca. Nemohol uveriť vlastným očiam, tá malinká víla to všetko stihla.
„Ako je to možné? Vari si čarovala?“
Ciling sa priznala, že je pomohli zvieratká. Strážcu dojalo jej úprimné srdiečko a odvaha. Prepustil Ciling z Dúhovej lúky a ako sľúbil dovolil jej vybrať si čokoľvek z Dúhovej lúky.
Ciling chvíľku premýšľala a povedala.
„Prosím si jedno dúhové semienko.“
Strážca prikývol a na dlani sa mu zjavilo prekrásne dúhové zrniečko. Podal ho Ciling, usmial sa a zmizol.
Ciling letela ďalej, držiac v rukách svoj poklad. Našla miesto, kde pri skalách vyvieral podzemný prameň a menil sa v potok, ktorý tiekol okolo celej skaly, a pod skalami objavila podzemné chodby. Tam svoje dúhové semienko zasadila. Víla Ciling 5 rokov semienko polievala, kým z neho nevyrástol mladý Strom s dúhovými listami aj kvetmi.
Vtedy sa malinká víla Ciling vrátila k ostatným vílam a zaviedla ich k vysnívanému dúhovému Stromu, kde sa všetky víly spoločne usadili. Od tých čias existuje naše kráľovstvo, v korunách Dúhového stromu, pomenované podľa malej odvážnej víly Ciling.“
Bájkar dokončil príbeh. Zostalo dlhé ticho. Každá víla v duchu znovu prežívala dobrodružstvá malej Ciling a ďakovala jej za nádherný domov. Domov, ktorý žiaril pokojom a všetkými farbami dúhy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
orochimaru
30. 1.januára 2010 01:28
kráľovstvo Ciling
Napíš svoj komentár