Poobzerala som sa po tmavej chodbe pri vstupe do brany. Lampy, ktore pred chvilouciastocne osvetlovali park, vystriedalo lezerne vychadzajuce slnko. "Pod" znova povedala ta zena. Otocila sa, a pomaly prechadzala chodbou. Nemala som strach, zena posobila velmi milo. Nasledovala som ju. Po par krokoch sme odbocili dolava. Posledny krat som sa obzrela na chodbu, ktoru zacalo zalievat slnecne svetlo. Tak ako sa svetlo vkradalo do uzkej chodby, do mojho srdca sa zacala vkradat neistota.
Je pät hodin rano a pocujem strgat kluce. Nahle prejdem zasnenym pohladom na ruky tej zeny. Pomaly otvorila dvere a vstupila dnu.
Vosla som zanou a . Sklucil ma pocit bezmocnosti. Zena nieco potichu zaseptala do tmy. V tej chvily som sa zacala bat. Pocula som, akoby sa niekto vkradal za nami do izby. Obzrela som sa na dvere, no tie boli zamknute. Kluce mala v ruke stale ta zena. Vytrha som ich jej z ruk a a snazila som sa odomknut. Podarilo sa.
Hned som vybehla z bytu. Na chodbe som sa zorientovala len podla ciastocneho svetla presvitajuceho popraskanym sklom kovovych dveri. Otvorila som ich a utekala som do parku. Sadla som si na lavicku. Este stale bola vlhka. Este nikdy som sa necitila tak sama. Pozrela som sa do mlaky. Videla som len samu seba. Zacala som premyslat co to bolo za zenu a co by mi bol urobil ten tajomny neznamy skryvajuci sa v jej byte. Vzala som zo zeme kamen a hodila som ho do kaluze vody. Len co sa hladina upokojila zazrela som v jej odraze svoju mamu. Nachvilku som pocitila, akoby ma nieco hrialo pri srdci. Otocila som sa, no vedla mna nik nebol. Cely park bol prazdny.
Bola som k smrti unavena. Lahla som si na lavicku, a coskoro ma pohltil spanok ...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lianusha
11. 7.júla 2007 12:35
veeeeeeeeeeeeľmi pekné, ale aj smutné ...dúfam, že to nie je pravdivý príbeh ...
Napíš svoj komentár