Najvyššia strecha v meste

Pastóznou technikou
prekrývať spomienky
a vrstviť ich
až kým vedomie neopadáva
a neolupuje sa
ako plátno zaťažené
tonami farieb.

O toto ide.
Po(u)žiť kus terpentínu
a zmyť všetky škvrny
a príliš hlboké
ťahy štetcom.




Sedeli sme na streche
a ja som ti na chrbát
maľovala moria
a chcelo sa mi naplakať
plné oceány.
Lebo ty si niekto iný,
lebo si ďalšia vrstva farby.

A
je
to
tak
krásne
začínať ďalší obraz.
Prázdne plátno
a ja
ani len nemám chuť začať.
Lebo čo ak niečo pokazím?

Spravil si prvý ťah
po mojich perách.
A ja som vedela,
že to už všetko dávno opadlo.

Už zas môžem
zapĺňať
to nádherné prázdno
čistej plochy,
kde bude o pár mesiacov plno nových vrstiev
a tá najvyššia strecha v meste
bude patriť zasa mne.

 Báseň

13 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu