ako vydrieť city z pod kože si môže.
Vždy závidel som ako svoju bolesť
neskrýva, no nenosí ju ako kožuch nový.
Večne závidel som básnikovi.
Nechápal som ako je schopným
prezentovať bez pozlátka, iba s písmom drobným,
že sú podstatnejšie veci ako láska a či lesklé kovy.
Ako básnik závidel som svojmu detstvu.
Ako dieťa som sa smial rád a často,
bez vína či viny, bol som šťastný, bol som iný.
Ako básnik závidel som vtáča hniezdu.
Dnes závidim hniezdo vtáčaťu,
miesto, ktoré bude navždy pohostinným.
No čo dnes, keď som definovaný výkyvmi nálad ?
Nie dieťa, nie básnik, nie osoba,
Som simulakrum samého seba,
S dopredu napísaným koncom ukradnutým z balád.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár