Myslela som si, že sa nezamilujem a ako som sa len mýlila, keď som si naivne myslela, že môžem len tak sa zahrávať v prvom rade so svojimi citmi.
Keďže asi väčšina zatiaľ nemá šajnu o čom to tu tá píše rozpoviem vám jeden príbeh.
Bola som cez leto v Prahe, kde som pracovala a žila viac ako jeden mesiac, pre niekohokraátka doba, pre mňa najdlhšia doba, čo som bola niekde úplne sama. Všetko s azačalo tak nevinne. Už dlhšiu odbu som si písala s kamarátom zo školy, a tak sme v písaní pokračovali i cez prázdiny. Boal to sranda, važne, bol jeden z dôvodov prečo som sa tešila domov, prečo sa mi výdy vyčaril úsmev na tvári, keď som odchádzala od pc, keď som mala trochu času si popísať s blízkymi. Bolo to milé, no stále som to brala s rezervou, iečo som sa už za tie moje roky života naučila. No rezerva sa stále zmenšovala a zmenšovala a potom písanie cez chat sa prenieslo na maily, smsky... Keďže sme pri sebe neboli, verbálne či telesne sa nedalo o tom debetovať. Tešili sm esa na seba, keď som už mala prisť domov. V deň môjho odchodu z Prahy si spravil úraz na kolene, no i napriek tomu sme chceli byt spolu, no sotalo na úrovni chceli, keďže moja mama ho najprv chcela spoznať, aby nebolo toho malo, on sa jej bál. Veď ani sa nečudujem, a tak ma nechcela nikam pustiť a to myslim važne, nikam.
Prišla škola, my sme sa prvýkrát videli po dvoch mesiacoch. Divný pocit to bol, no ´dalej sme pokračovali v kvázy vzťahu, laebo čo to bolo, s tým, že jemu i mne dochádzalo, že naše prevotné tajenie nemá zmysel a tak sme sa rozišli, aj keď sme vlastne nič spolu nemali...
Keď poviem, že to bolo komplikované je to nič oproti tomu ako to bolo. Kvázy rozchod nevydržal dlho, veď sme vlastne spolu ani nechodili, tak sme si opäť písali, opäť sa hrali, s tým, že som si bola istá, že je to len hra...
Teraz, keď som si chcela začať budovať nejaký vzťah, čiže to naše známe chodenie s niekym, som nevedla. Mám pocit, že niečo mi na tom druhom chýba, niečo, čo má on. Na to, aby toho nebolo nebodaj málo, tak mi nejaká cudzia holka vykričí, že nech nechám jej chlapca napokoji, a že nech idem inej preberať priateľa (píšem to veľmi slušne oproti tomu ako sa ku mne vyjadrovala), keby som aspoň si tú jej scénu zaslúžila nepoviem nič, ale nie, to nemalo byť mne. Veď ja ani nič som s tým jej miláčikom nemala, ani len náznakom. Potom stretnem vonku, keď idem vyvenčiť psa jedného z najväčších magorov tohoto sveta, aspoň pre mňa, ktorý sa mi už posledné dva roky vyhráža, že ma niekde prikvačí a pekne pretiahne, aj keď nebudem chcieť.. a s týmto pocitom v duši a uvedomením si, že to, čo skutočne chcem, mám na dosah ruky, pričom nechcem nikomu ublížiť a ani nikoho sklamať a tak týram samú seba a teším sa z toho aká som dobrá macochistka.
Tento článok je písaný len ako moja duševná terapia, tak sa nečudujte ak toniekomu nebude dávať zmysel... al emne sa uľavilo
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
black_soul
17. 11.novembra 2007 17:03
uh a to som sa tesila ze mi niekto vysvetli preco su take bolestive
2
No vidis, aj ja sa preto do ziadnych vztahov radsej ani nepustam.
Napíš svoj komentár