Za posledné štyri som lačne zhltol 230 strán svojho darčeka(inak super kniha), vypil pohár vína a teraz len sedím a pozerám.
Pozerám na prázdny papier premietam si naň, čo sa to vlastne za tých posledných 20 rokov stalo.
Koledovanie na Troch kráľov. To je najhlbšia spomienka, ktorú vyťahujem. Mohol som mať 4-5 rokov. Jediné, čo sa mi vynára, sú tie vysoké biskupské čiapky s písmenami G, M, B. A samozrejme mlátenie palicou o zem.
Prvý školský deň. Dosť klišé spomienka, ale patrí k najcennejším. Spomínam si na žltú tašku, ktorú som hrdo niesol, na plač kamarátky, ktorá si zabudla prezúvky a na svoju úplne prvú a úplne skvelú pani učiteľku, ktorá bola hneď veľkou neznámou, pretože nebola z našej dediny.
„Čo by ste povedali teraz na toho milého, usmievavého, múdreho chlapčeka, ktorému ste predpovedali veľkú budúcnosť?“
Asi by sme sa spolu zasmiali.
Potom gympel. Osem veľmi zaujímavých rokov, počas ktorých som vyrástol(a ani nie tak do výšky), pretĺkol sa džungľou puberty, zažil prvé „vážne“ lásky a po nich veľké sklamania(óóch ešte teraz to škrie).
Naučil som sa po francúzsky a vyrátať exponenciálne funkcie. Zistil, ako trávia ryby, kedy sú psy a psi a mnoho ďalších potrebných a aj trochu menej potrebných vecí.
Získal som neuveriteľné množstvo zážitkov, ale hlavne som získal priateľov. Ľudí, čo mi ukázali kto som, čo mi pomáhali, keď bolo zle aj napriek tomu aký som. Spomienky na nich sú to najcennejšie čo mám. Veľmi mi chýbajú a aspoň to občasné stretnutie vie pohladiť vnútro ako závan horúceho vzduchu na studenej pokožke.
Teraz tápam.
Skončilo násť a toho sa trochu bojím. To násť pre mňa vyjadrovalo určitú bezstarostnosť. Bol to závoj, ktorý akoby ma chránil pred tým pochmúrnym svetom. Svetom dospelosti, kde často vládne chladná vypočítavosť, strohosť, unáhlenosť a lúče detskosti len málokedy preniknú.
Zastaviť to nemôžem, hoci by som veľmi chcel.
Počúvam gratulácie, že s mojím vekom by mal prísť rozum, rozvaha, kľud, ale ja som vnútri ešte decko, sakra!
Rád behám bosý a sledujem psy ako sa hrajú.
Rád robím zle krpcom a zjem pakel cukríkov, keď ho dajú.
Rád zbieram gaštany
a dokonca rád ešte púšťam šarkany.
Je mi ľúto, svoj vek nezvládam. Možno sám zvládnem fľašu alebo odšoférovať auto, ale vôbec mi to nedodá pocit vážnosti, vôbec ma to nebaví. Asi by som si radšej postavil niekde uprostred lesa bunker a hral sa s lukom.
Ja neviem...
Zmeniť sa zo dňa na deň asi nedokážem. Z narodenín sa skúsim aj napriek všetkému tešiť.
Možno sa tá zodpovednosť a zmysluplnosť v blízkej budúcnosti ukážu.
dnes som tu inak 260ty deň... mám 20.... dúfam, že tých 13 je to len náhoda =D
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
2
ta kniha ta uplne pohlti a neviem ako teba,ale mna donutila premyslat snad uplne nad vsetkym.
hm,pocit,ked odpadne koncovka -nast a je tu -sat (ach) ta tuzba po akomsi svete,kde nie sme detmi,ani dospelymi a vlastne ani neviem cim...
zelam pekne narodeniny
hm,pocit,ked odpadne koncovka -nast a je tu -sat (ach) ta tuzba po akomsi svete,kde nie sme detmi,ani dospelymi a vlastne ani neviem cim...
zelam pekne narodeniny
4
Vnímam to rovnako.
Decko vo mne stále silnie a chce sa hrať. A robiť zle. A smiať sa smiechom, ktorý ostatní volajú chňochňochňo. Ja sa ho nevzdám. Dobrovoľne.
Decko vo mne stále silnie a chce sa hrať. A robiť zle. A smiať sa smiechom, ktorý ostatní volajú chňochňochňo. Ja sa ho nevzdám. Dobrovoľne.
5
vela nas je na tom ako ty... no ako sa vravi, pokrok nezastavis. treba najst nieco pekne i na dospelosti
Napíš svoj komentár
na kopu vecí nie som stále pripravená, aj na také, čo by som mala mať vo svojom veku už dávno za sebou
ale nehanbím sa za to, som rada ešte malé dievčatko, i keď nie vekovo a prečo? lebo vraj veľké dievčatá neplačú a ja si rada poplačem
takže podľa mňa nie je nič zlé sa cítiť nedospelo, i keď je už na to vek
btw. ja doteraz neviem kedy psy a kedy psi