Stojím a sklenený pohľad upieram do bielučkej tabule.
Ooo, ako tá farba upokojuje. Odráža sa v nej žiara neóniek a mňa to hypnotizuje tak, že mozog úplne vypol a nedokáže nič vnímať.
Viem, že vedľa mňa stojí týpek a vysvetľuje mi, čo mám kresliť, rátať, ale ja ho nedokážem počúvať.
Som duchom neprítomný.
A to doslova.
Silou vôle sa aspoň snažím zachytiť niektoré jeho slová, ale na ich spracovanie už sily niet. Tak skúšam niečo odkukať z predchádzajúceho príkladu, ale tak isto bez výsledku. Len čo ma zas opantá tá žiara.
Je to ako keď vyberiem mobil, aby som zistil čas, ale za tú sekundu zabudnem, čo som chcel a na hodiny sa vôbec nepozriem. (Stáva sa vám to občas?)
Mozog nechal telo v autopilotovi a snaží sa dostať z reality.
Chce za tou žiarou.
Na jej počiatok.
Vidieť ako vzniká toľká krása.
A ja som v háji. Ledva mrmlem niečo o tom, že to neviem a pomaly sa šuchtám k svojmu miestu.
Ten pocit zhodenia sa pred celou triedou.
Nie je najpríjemnejší, ale ani mnou nijak extra nezamával. Ešte stále som duchom v ríši svetla.

Ani neviem ako a zrazu kráčam tmou.
Je chladno.
V mysli sa vraciam k tej tabuli a k tomu svetlu. Viem presne čo to bolo. Túžim mať v sebe také svetlo. Žiaru, čo ma každé ráno naštartuje a ja budem schopný čeliť nástrahám dňa. Žiaru, čo pohladí vnútro, ako dotyk hodvábu a vyčarí na tvári úsmev. Len taký bezstarostný, z dobrej vôle.
Po ňom túžim.
Ale v mojom vnútri je tma, z ktorej mám strach. Chlad, ktorý ma trýzni a prázdno, kvôli ktorému sa stále cítim sám.
Vôkol mňa sú ľudia, ktorí by mi pomohli, ale ja sa im vyhýbam. Sám nechápem prečo.
Lampáš, ktorý by mohol zas zažať moje svetlo som vo svojej pýche a sebectve zadusil.

Teraz píšem tento blog, dúfajúc, že si ho prečíta aspoň jeden človek a ja sa budem môcť považovať za vyrozpráveného. Vo svojom okolí žiaľ teraz nemám nikoho, komu by som to mohol alebo chcel povedať.

Koniec
Ak si dočítal až sem, tak ti ďakujem.

Ja už len dorežem fľašu a zo stola vyberiem „chechtákovú zeleninku“. Keď mozog nedokáže myslieť pozitívne, treba mu asi pomôcť.

Tak nech žije stredajší večer!!!

Bon soir!

 Blog
Komentuj
 fotka
sarah_whiteflower  10. 3. 2011 22:11
"Je to ako keď vyberiem mobil, aby som zistil čas, ale za tú sekundu zabudnem, čo som chcel a na hodiny sa vôbec nepozriem. (Stáva sa vám to občas?)" - áno, stáva! A ešte ako často!



Zeleninka včera pomohla?



Mimochodom, veľmi pútavo napísané, pripomenul mi to štýl jednej blogerky, ktorá tu kedysi dávno písala a ja som ju veľmi rada čítavala, @pussycat33
 fotka
greenbunny  10. 3. 2011 22:15
no pozrel som si dva diely simpsnov zahral sa a spoznal nového týpka... čiže nebolo to spálené nadarmo
Napíš svoj komentár