Napriek tomu nás svet hýčka predstavou, že keď pátrame v minulosti, tak sa môžeme zároveň učiť na vlastných chybách. Je to pravda? Sme poučiteľní? Nie sme len obyčajná kopička z mäska a kostí, ktorá sa chová podľa toho čo dostala do vienka? Je tak nesmierne ťažké priznať si, že nie sme sám sebe pánom?
Minulosť už nezmeníme, nad prítomnosťou máme najväčšiu moc a budúcnosť, ha! tá čaká kdesi v diali a teraz na nás cerí zuby, alebo sa milo usmieva. Každému sa javí iná, niekomu strašidelná ,inému prekvapivo vábivo krásna a pôvabná. Každý si je strojcom svojho šťastia. Tak tu sedím zdanlivo sama a opustená tupo zíram do počítača a rozmýšľam nad bezvýznamnými vecami.
Viem, že sú to malicherné blbosti a že nikoho nezaujímajú. Dokonca moje vlastné ja už nie je ani predmetom môjho záujmu. Akoby som so sebou vôbec nežila. Viac sa zaujímam o iných ako o seba. Je to zvláštne, ale možno preto som stratila nejako vieru vo vlastnú budúcnosť. Nevidím ju ani mávať ani sa ceriť, nič. Je tam biele miesto na ktorom už naozaj nič nie je zaujímavé. Je to také neosobné, veľmi neosobné, že sa nezaujímam sama o seba a ani o to čo cítim. Keď moja osoba stratila význam pre moju osobu ako potom dofrasa môže mať význam pre niekoho iného? Niekedy to bolo iné, stačilo ráno vstať, deň bol nalinajkovaný krásny a čerstvý ma vábil svojimi vôňami. Bola som hotové jedlo pripravené byť skonzumované 24hodinovým šialenstvom. Sypala som na seba zážitkové korenie, aby som z chuti dňa čo najviac vyťažila.
(teraz) Pri rannom vstávaní mi už nepríde krásne vôbec nič. Nikto nikde nikdy ... Vstávam sama do slnečného rána. Ach aké gýčovité vravím si, keď ma slnko oslepuje. Už sa neteším na nič, len kým zapadne a ja môžem znova zaspať a ponoriť sa do sna, ktorý je bláznivý a naplnený dobrodružstvom. Kedysi som žila dňom, teraz žijem nocou. Odkedy žijem nocou žijem svojimi snami. Lebo!
Poviem vám tajomstvo, keď začnete žiť nocou naozaj delikátne, nebudete chcieť už deň. Deň je nudný a fádny a strašne obyčajný. Treba ho vylepšovať a vynakladať preň úsilie. Mne sa už naozaj nechce. Nebudem investovať snahu do niečoho tak nudného a prázdneho ako som ja. To je úplne zbytočné a neproduktívne.
Nikdy som si nemyslela, že sa ma bude otázka budúcnosti tak veľmi týkať. Prišla som však na to, že som sa celý život klamala a bola klamaná. Nie som ničím výnimočná, som úplne obyčajný človek akých po zemi kráčajú miliardy. Môj život nemá reálne žiadnu hodnotu. Ale za to si samozrejme môžem sama svojou stagnáciou na mieste. Stagnujem starnem divím sa. Každý deň dokola, ako taká oživelá mŕtvola. V tomto bludnom kruhu sa oddávam všetkému, čo mi príde nevhodné. Asi cielene aby to pokazilo moju mizernú existenciu ešte viac. Naviem čo čakám, že klesnem tak hlboko na dno? To je presne ako v bazéne, musíte klesnúť až úplne ku dnu, dotknúť sa ho, začať sa dusiť, a potom nejaký pud sebazáchovy vás odkopne od podlahy a neuveriteľne rýchlo stúpate k hladine. Čakám snáď na to ako úplne klesnem, aby som sa mohla od niečoho odraziť.
Triezve uvažovanie ma ešte neopustilo, ale vážne uvažujem nad tým, že kde ostala moja vôľa. Bez nej to nejde, viem čo robím zle, ale aj tak to nenapravím. Čakám na to dno . Koľkým ľuďom ešte pri mojom páde ublížim? Nikdy som si nemyslela, že to poviem, ale hanbím sa za seba. Hanbím sa za to, že som sklamala toľkých. Padám, snáď to nebude dlho trvať, nechcem sa utopiť niekde na dne a stiahnuť zo sebou ďalších. Už sa chcem odraziť a nadýchnuť sa.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár