Ako jeden človek zmení život.=122. časť.
Čas ubiehla neskutočne pomaly. Dve hodiny mi pripadali ako pol dňa. Každú chvíľku som sa pozerala na hodiny, ktoré vyseli v čakárni na stene. Boli staré a hlasno tikali. Ľudia sa vymieňali až som v čakárni ostala sedieť sama. Ozvala sa vo mne panika. Vedomie, že za mnou Peťo nepríde a ani sa mi neozve, vyvolávalo chaos nie len v hlave, ale hlavne v srdci. Premáhal sa vo mne boj. Srdce vz. rozum, ale ani jedno z toho nevyhralo, ale remízovalo.
Nie však nadlho. Neprešlo ani desať minut, už som mala v oboch orgánoch dokonalý chaos, ale tento nebol ani zďaleka organizovaný ako neporiadok v šatníku. Začala som sa od nervozity prechádzať po čakárni. Našťastie tam nebolo mnoho ľudí takže som si nerobila starosti, či budem pred niekym vyzerať smiešne. Na to som ani z ďaleka nemyslela. Prehrávala som si v hlave spätne spomienky na chvíle strávené s Peťom. Slzy sa mi tlačili silou mocou do oči. Chcela som hrať aspoň chvíľu hrdinku tak som snimi bojovala. Tento boj som na tú chvíľu vyhrala. Išla som na čerstvý vzduch s nádejou, že sa aspoň na chvíľu rozptýlim a prestanem myslieť na to, že sa Peťovi ozvem, že sa otočím na päte a pôjdem späť k nemu, že zavolám Peťovej mamine s otázkou, či niečo nehovoril. Nemohla som to však spraviť. Pošpinila by som si hrdosť a to som nechcela pripustiť. Chcela som byť najslinejšiou bytosťou v okolí. Sadla som si na lavičku a podoprela som si hlavu rukami. Pozerala som na cestu a svoje botasky. Všimla som si ako sa ku mne blíži silueta nejakého chalana, ale nepozrela som na neho ani kútikom oka. Pozrela som sa na neho až v momente keď si sadol vedľa mňa. Podla tenisiek, ktoré mal obuté som vedela o koho ide. Spoznala by som ich aj o polnoci. Pozrela som sa na neho pohľadom, že čo chce. Srdce sa mi rozbúšilo tak silno a hlasno, až som si myslela, že ho aj on sám počuje. Zahľadel sa mi do oči a povedal: "Prepáč," a podal mi ružu. Nič viac, len prepáč. Čakala som niečo viac, nerobila som si zbytočné nádeje, že by sa odohrala neviem aká story, ale myslela som si, že ak by sa niečo také odohralo povedal by mi viac, ako len šesť písmen.
Neviem či našťastie alebo nanešťastie, ale oznámili príchod môjho vlaku. Postavila som sa, zobrala si batožinu a vykročila som k nástupišťu. Stále vo mne bola nádej, že príde za mnou, ale neprišiel. Pri nastupovaní do vlaku som sa poslednýkrát pozrela smerom k schodom, po ktorých sa ide na nástupište. Chcela som a priala som si aby prišiel za mnou, ale neukázal sa. Nastúpila som do vlaku s vedomím, že je koniec. Našla som si voľné kúpe a sadla som si k oknu. Nemohla som sa pozerať len tak na utekajúcu prírodu. Postupne ako sme sa vzďaľovali zo stanice, prúdy sĺz plynúce z mojich oči sa stupňoval. V nasledujúcej stanici si ku mne prisadla mladá rodinka. Slzy som si z tváre utrela. Upravila som svoj zovňajšok a nasadila som si sluchátka do uši. Pustila som si tu najdepresivnejšiu hudbu v mobile. Potrebovala som plakať, ale ako naschváľ to nešlo. Pustila som si preto veselšiu hudbu a postupne ako sme sa približovali do Blavy som zaspávala.
Dominika...
"Ak mozes prid dnes o 5 do baru. Musime Katke pomoct." prečítala som si sms od Rony.
"Pridem, co sa deje?"
"Potom ti poviem. Tak prid."
Nevedela som čo si mám myslieť. Od kedy sme boli na tej chate, na ktorej som vlastne ani nebola poriadne. Nejako sa náš vzťah zmenil. Začala som viac času tráviť s Vladkom a Vandou. S Rony a Katkou sme sa odcudzili ani som poriadne nezaregistrovala, že ako. Zrazu mi začali hrozne chýbať.
Bolo len pár minút po dvanástej. Mama bola znovu v robote, tak som si urobila cestoviny s grankom. Najedla som sa a vybehla som von. Prešla som sa až k neďalekému lesíku. Počas prechádzky som počúvala hudbu a premietala som si pred očami, čo všetko sa v poslednej dobe odohralo. Neuvedomila som si to ani, ale pristihla som sa s tupým úsmevom na tvári.
Vošla som do nie úplne plného baru. Nebolo ešte čas na diskotéku tak tu sedeli len nejaké trinástky, ktoré boli zmachlené, ako lacné kurvy. Nevšímala som si ich. Baby sedeli pri obvyklom stole, ako sedíme vždy. Katka mi sedela chrbtom, zato Rony mi zakývala, keď sa nám stretli pohľady. Popritom ako som išla k nim objednala som si Mojito bez alkoholu. Privítala som sa s objatím s Rony a následovne s Katkou. Až vtedy som si všimla na Katkinej tvári rozmazanú špiralu.
"Čo sa stalo?" opýtala som sa jej počas objímania do vlasov.
"Je koniec." pošepkala a rozplakala sa. Pritiahla som si stoličku bližšie ku Katke. Už keď som sem išla mala som také zlé tušenie, ako keby sa stalo niečo zlé. Myslela som si, že je to len blud, ale mýlila som sa.
Rozrozprávala mi v skratke príbeh. Počúvala som ju a popri tom som ju hladila, aby sa upokojila. Sedeli sme v bare, rozoberali čo sa stalo za posledný čas Katke, potom ako sa Rony konečne stretla zo svojim otcom a napokon som sa dostala k slovu aj ja. Popri tom sme popíjali vínečko, občas sme do seba hodili nejaký ten poldecák tvrdého.
"Baby, musím vám to povedať, ale som opäť šťastná." povedala som im s úsmevom na perách.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár