Prečo? Lebo som tam využiteľný. Dáva mi to pocit, že som potrebný. Ľudia mi volajú, lebo niečo chcú. Ja to plním lebo za to mám peniaze. A potom volám ja a oni to plnia, lebo za to majú peniaze.
Všetky vzťahy čo mám... myslím tým vzťahy, o ktoré sa fakt starám, sú zištného charakteru. Sú to moji partneri a ja tomuto rozumiem.
Ale bez motivácie v pozadí... myslím tým čisto osobnú rovinu... súkromnú rovinu... tak tam to býva katastrofa. Vždy... skôr či neskôr, odložím masku... a ona uvidí kto som.
V tomto bode poviem, že ja sa určite nebudem nenávidieť za to, kto som. To nie je môj štýl. To by bolo takpovediac pod moju úroveň. Self development je taká pozícia že: som napiču, tak musím niečo robiť, aby som na piču nebol. Stačí si nájsť role model, ktorý mi ukáže cestu. Ale toto ja proste nebudem nikdy praktizovať. Fakt nie. Mám svoju hrdosť.
Späť k veci. V tomto blogu chcem vypichnúť, že zištné vzťahy chápem. Som stavaný na zištné vzťahy. Pre mňa je to prirodzenosť. Zištné vzťahy si vážim uplne automaticky. Je to akoby sa tam zapájal nejaký prastarý lovecký inštinkt. Nechcem to dojebať. Proste, v pracovnej rovine dbám o to, ako sa cíti ten druhý človek, čo si o mne myslí, a či je so mnou spokojný.
Ale v osobnej rovine to neviem robiť. Tam odkladám masku. Tam bývam autentický, čož znamená, že bývam odporný a sebecný. Niekedy rozprávam sračky, ako teraz, napríklad. A neviem to zmeniť. Ja nie som typ, čo by dokázal alebo chcel bojovať so svojou prirodzenosťou, a ani neviem, že čo by ma k tomu mohlo motivovať. Sex ? To nestačí.
Možno, ak by som zaujal ženu, ktorá má sexy postavu a zároveň sexy mozog... čož je vzácnosť... tak potom...
Ale povedzme si na rovinu, koľko krát sa mi toto v živote udialo ? Povedzme si na rovinu... udialo sa to presne 0 krát.
Neútočím na ženy, len uvažujem, či to nie je môj osud, že som sám. Pri tom nedostatku empatie, ktorú mám voči ľuďom. Pri prirodzenej sebeckosti, o ktorej fakt veľmi dobre viem.
Posledné dni rozmýšľam, že by stálo za úvahu, ak by som definitívne a natrvalo rezignoval na akékoľvek predstavy o partnerskom živote... a taktiež na predstavy o vlastnej rodine... a všetok svoj čas venoval len práci.
Bože, veď ja ani nemám toľko práce, koľko mám voľného času! Práca. Cvičenie. A čo potom?
Keď vypnem Netflix.
Keď abstinujem.
Keď neni čo upratovať.
Keď je aj auto čisté.
Keď je navarené.
Keď sú veci zo sušáka v skrini.
Čo sa prihlásim na vysokú školu?
Príde mi to trochu smutné, ale tak to je. To je realita. Moja realita. Predo mnou je víkend a ja zas neviem čo budem robiť.
Denník
Komentuj
4 komenty k blogu
Daj si čaj.
Nájdeš si druhú prácu. V kine budeš do filmov dolepovať obrázky z Pčka. Alebo budeš robiť obsluhu v hoteli a budeš cikať do polievok. Alebo založíš klub...
Napíš svoj komentár